liečivé rastliny
rastliny používané na ochranu a obnovenie zdravia. V tradičnom liečení sa používali najmä divorastúce, menej pestované rastliny, a to buď na základe racionálnych poznatkov alebo iracionálnych predstáv o ich účinkoch. Používali sa napríklad na princípe homeopatie (žlté kvety pri žltačke), dodržiavania rodového princípu (ženy pri suchotách užívali odvar z okrúhlych a muži zo špicatých listov jablčníka). Z účelu použitia často vychádzali aj názvy rastlín: na bradavice a zastavenie krvácania bradavičník, krvavník (lastovičník), na čistenie rán čistec a podobne. Používali sa vo forme obkladov, odvarov na pitie, kúpanie, inhalovanie. Boli zložkou liečivých mastí, olejov, zmesí na okurovanie. Pri magickej ochrane zdravia ich zašívali do odevu, kládli do obuvi, vešali v obydlí. Podľa tradičných názorov sa účinnosť rastlín zvyšovala ich zberom v určitých dňoch: na Juraja (24. apríl), svätojánske zeliny na Jána (24. jún), v noci na Petra a Pavla (29. jún), na sviatok Panny Márie Zelnej (15. august) a pod. Pôsobenie rastlín zvyšovalo aj ich posvätenie (na Pannu Máriu Zelnú, na Kvetnú nedeľu, na oltárikoch na Božie telo). Okrem všeobecne rozšíreného zberu a použitia na vlastnú potrebu sa zberu rastlín spolu s liečením venovali zelinkári. Poddanskou povinnosťou bol od 16. storočia zber rastlín pre kláštornú lekáreň v Kláštore pod Znievom a od 17. storočia pre feudálnu vrchnosť na lietavskom a oravskom panstve. Poznatky o liečivých rastlinách sa odovzdávali ústne i v receptároch, obsahujúcich aj poznatky kláštorného liečiteľstva. Zber liečivých rastlín sa zintenzívnil, najmä na západom Slovensku, aj pod vplyvom publikácie Malý zelinár (1793) od Juraj Fándlyho. Pestovanie sa v 19. storočí rozvinulo na Záhorí pôsobením farára Jozefa Agnelliho.