priadky

(prástky, večurky)
pravidelné stretnutia žien či dievčat určené na pradenie. Trvali od novembra do jari, obvykle po fašiangy. Vlákna ľanu, konope a vlny sa pomocou vretena alebo kolovrátku spriadali do nite doma (individuálne) alebo v skupinkách – ženy a dievčatá obvykle osve. Ženy sa navzájom striedavo navštevovali, dievčatá (vo väčších obciach členené ešte do rovesníckych skupín – vrstiev) si na celé obdobie dohodli jeden dom (kúdeľnú alebo kudzelnu chyžu), v ktorom priadli. Za prenájom gazdinej obvykle napriadli, alebo sa jej poskladali na naturálie či vykonávali niektoré práce. Spoločne zabezpečovali petrolej (na svietenie) a drevo na kúrenie v izbe. V čase zábav si priniesli poživatiny, po skončení priadkového obdobia izbu vymazali a vybielili. Na priadky mohli chodiť dievčatá od 14–15 rokov a považovali sa tým za dospelé. Priadlo sa každý deň okrem soboty a nedele. Dni, v ktorých sa podľa poverových predstáv priasť nesmelo (stridžie dni), sa využívali na ľúbostné čary, spoločné zábavy a hry (Urban; Umrevec; na rihotačku; na kohúta; visím; ľúbiš-neľúbiš; čítanie hviezd; hobľovačka; derešovanie dievok; kač dolu, kač a mnohé ďalšie), spevy (Hopsa kúdeľ, Uderela jedna, uderela druhá) a tance s účasťou mládencov. Tí prichádzali aj v utorok a štvrtok (dievocké dni) a v posledný pracovný večer v týždni. Kvôli erotickému podtextu hier cirkev aj vrchnosť v priebehu 16.–19. storočia priadky opätovne zakazovali ako nemravné a hriešne. Mládež spoločne aj nocovala, čo sa nazývalo vypriadaná alebo prepriadaná noc, preprendačka, derele, lamanik, lucovanie. Rozšírené boli aj zábavy žien na fašiangy, ktoré organizovali priadkové skupiny. Spoločné priadky sa zachovali miestami až do 50. rokov 20. storočia.