Barbora

1. (4. december) svätica, patrónka baníkov, delostrelcov, zajatcov, prachárov, hasičov, hutníkov, kamenárov, hrobárov, zvonárov; ochrankyňa pred búrkou, morom a horúčkou. Podľa kresťanskej legendy pochádzala z Nikodémie, tajne prijala vieru a zomrela rukou vlastného otca v 3. storočí. Jej atribútmi na zobrazeniach sú: veža s tromi oknami, niekedy kalich a hostia, pávie pero. Na jej deň sa v stredoslovenských banských oblastiach konali slávnostné sprievody a omša s oferou; baníci jej prejavovali úctu pred každým sfáraním a po vyfáraní. V tradičnej roľníckej kultúre sa deň Barbory chápal ako jeden zo stridžích dní – platil zákaz ranných návštev žien, pradenia, šitia, párania peria. V okolí Nitry, Trenčína, Topoľčian chodili po domoch (alebo tam, kde boli priadky) maskované postavy Barboriek v bielych šatách so zastretou alebo pomúčenou tvárou, symbolicky zametali príbytok husím krídlom, štetkou, metlou. Na Starej Turej behali po cestách a náhodných pocestných šibali prútmi a zamazali sadzami. Na Považí (kde bola Barbora považovaná aj za ochrankyňu ženských prác a slobodných dievčat) bili na priadkach mládencov varechami a tancovali. Dievčatá dávali do vody púčkovať halúzky z ovocných stromov (barborky). Ak do Štedrého dňa vykvitli, veštilo to vydaj, lásku. Na Horehroní chodili malí chlapci vinšovať s oceľou. K Barbore sa viaže pranostika: Svätá Barbora ťahá sane do dvora;
2. názov pre jaternicu;
3. barborka – označenie basy.