vlna
srsť zvierat, predovšetkým oviec, používaná ako textilná surovina. Najstaršie nálezy zvyškov vlnených textílií z územia Slovenska sú z mladšej doby železnej. V stredoveku bol rozšírený nížinný chov oviec, najmä plemena birka. Od 15. storočia sa začal v súvislosti so salašníctvom rozširovať chov oviec plemena valaška – najrozšírenejšej ovce v horských oblastiach Slovenska od polovice 16. do začiatku 20. storočia. Od polovice 18. storočia stúpala produkcia jemnej vlny pre potreby remesiel a manufaktúr. Vlna, získavaná strihaním oviec (ojedinele vytŕhaním), sa rozvoľňovala čuchraním, pomocou hrebeňov, upravovala sa mykaním krampľami alebo česaním hrebeňmi. V tradičnej manufaktúrnej, remeselnej a domáckej produkcii textilu sa ovčia vlna spracúvala plstením alebo pradením a druganím na nite, následne pletením, napríklad na pančuchy, kopytcia, a tkaním na súkno, mlynské plátenko, cajg, guby. Ovčia vlna sa často miešala so srsťou kôz, kravskou srsťou (volovina) pri výrobe súkna a gúb, i srsťou z ošípaných, napríklad pri zhotovovaní papúč. Od druhej polovice 19. storočia sa začínali aj v dedinskom prostredí používať jemnejšie, priemyselne vyrábané vlnené priadze. Nazývané boli často podľa miesta pôvodu, ako berlínka (napríklad haras – Arras vo Francúzsku), alebo podľa suroviny (napríklad kamrhól – Kammelhaar = ťavia srsť). Pre výrazné farby sa dovážané vlnené priadze používali najmä vo výšivke, pri pletení čipiek i v tkaninách.