kolovrat
- (kudzeľ, mašinka, motorka) – zariadenie na skrúcanie vláken do nite. Asi od 14. storočia, a najmä od 20. rokov 18. storočia sa na území Slovenska používal na pradenie vlny vretenový (súkennícky) kolovrat. Tvorilo ho veľké koleso poháňané pravou rukou, z ktorého sa strunou prenášal pohyb na vodorovné vreteno. Pri pradení sa otáčaním vretena najskôr vlákna vlny skrúcali na niť, ktorá sa potom namotala na vreteno. Ešte v 50. rokoch 20. storočia slúžil na prípravu (druganie) útku pri tkaní gúb. Asi od konca 16., najmä však od 20. rokov 18. storočia sa používal na pradenie krídlový kolovrat. Jeho hlavnou časťou bola kovová vodorovná os s dvoma krídlami, na ktorej bola voľne nastoknutá cievka so žliabkovaným kolieskom. Na cievku a os s krídlami sa cez strunu prenášal pohyb z veľkého kolesa kolovratu. Odlišná rýchlosť otáčania cievky a krídel umožňovala, že pri pradení na tomto kolovrate sa niť zároveň skrúcala i namotávala na cievku, čo urýchľovalo pradenie. V domáckej výrobe na Slovensku boli používané ležaté, nachýlené (šikmé) a stojaté kolovraty. Rozšírenie kolovratu v domáckej výrobe súviselo s pradením bavlny pre manufaktúry v 18. storočí. Najskôr sa používal v hospodársky silnejších oblastiach na západe Slovenska, najneskôr (miestami až po roku 1945) na jeho východe. Jeho používanie zaniklo v 2. polovici 20. storočia;
- zariadenie na súkanie motúzov a povrazov.
Ležatý kolovrat. Horná Súča (okr. Trenčín), 1973. Archív negatívov. Foto P. Garay, 1973.
AutorJuraj Zajonc
Pozri aj
Literatúra
Švorc, P.: Názvy tradičného náradia na spracovanie ľanu na rozhraní Liptova a Spiša. In: Historica carpatica, roč. 16, 1985, 293-308.
Uhlár, V.: Vretená a kolovraty na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea, roč. 60, 1966, Etnografia 7, 9-55.
Zajonc, J.: Premeny vlákna. Od vlákna k niti. In: Remeslo, umenie, dizajn, roč. 3, 2002, č. 2, 47-50.
