vádzka
(úvod, vývodky)
- obradová očista šestonedieľky; ukončenie obdobia, počas ktorého bola žena považovaná za nečistú. Má predkresťanský pôvod. Kresťanský očistný rituál, ktorý sa neskôr stal dominantným, pozostával z posvätenia rodičky kňazom a obídenia oltára s horiacou sviečkou v ruke. Na vádzku išla rodička v sprievode pôrodnej baby alebo kmotry, v niektorých lokalitách brali so sebou i dieťa. Prespanky na vádzku do kostola nechodili, ich rituálna očista sa konala v domácnosti. Cirkevný obrad až do polovice 20. storočia sprevádzali tradičné obyčajové úkony na ochranu šestonedieľky pred nepriaznivými silami, na jej očistu, ovplyvnenie dojčenia, ďalšieho tehotenstva. Niekde (Orava, okolie Trnavy) sa po vádzke pripravilo pohostenie podobné krstinám (v rusínskej oblasti rodoviny), rodina odmenila pôrodnú babu aj kňaza. Na druhý deň sa mohla rodička zapojiť do bežného života. Koncom 1. polovice 20. storočia sa vádzka začala pripájať ku krstu;
- kresťanský obrad, uvedenie nevesty do stavu manželského. U rímskych katolíkov sa konal po cirkevnom sobáši za prítomnosti kňaza a krstnej matky pred sochou Panny Márie, kde sa nevesta so sviečkou v ruke modlila. Jej súčasťou boli aj kárne kázne farárov, ich pozostatkom je poučenie o normách manželského života. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) oba druhy vádzky zrušil, u protestantov sa koná vádzka pri krste dieťaťa.
Vádzka mladuchy po cirkevnom sobáši, počas ktorej so sviecou v ruke obchádza okolo oltára. Dolné Orešany (okr.Trnava), 1956. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: V. Törey
AutorZuzana Beňušková
Pozri aj
Literatúra
Jakubíková, K.: Rodinné obyčaje. In: Tradície slovenskej rodiny. Zost. M. Botíková. Bratislava 1977, 161-188.
