plstenie
(filcovanie, váľanie)
spôsob zhotovovania textilu spájaním vláken srsti, pôsobením tlaku, tepla a vlhkosti. Vlákna majú na povrchu šupinky, ktoré sa vlhkosťou, teplom odchýlia a pri pohybe vláken sa do seba zachytávajú. Plstenie sa považuje za najstaršiu textilnú techniku, ktorou sa zhotovovali priamo textílie, bez nevyhnutnosti ich následného zošívania a tvarovania. Plstením sa spracúvala srsť zvierat, v najväčšej miere ovčia vlna, ktorej vlákna – na rozdiel od jej použitia pri pletení, tkaní i viazaní – neboli skrútené do nite. Plstený textil (plsť, filc) mal dobré izolačné vlastnosti voči chladu. Na území Slovenska sa plstenie používalo pri výrobe klobúkov a obuvi (váľanky, valčuchy). Vlákna sa roztriasli do rovnomernej vrstvy a najskôr sa zaplsťovali tlakom ruky a sita nasucho. Potom sa vrstva vlny zabalila do tkaniny, rohožky zo slamy a zaplsťovala sa namokro miesením, ohýbaním na zohriatej platni alebo naparovaním. Ďalej sa vlna plstila váľaním na šikmej doske s použitím horúcej vody. Schopnosť vlny a srsti spájať sa bola využívaná aj pri splsťovaní – úprave textilu pleteného a tkaného z vlnených nití. Vlnená tkanina – súkno sa splsťovala vo valche, pletené pančuchy (napríklad v okolí Trenčína) trením na vrúbkovanom pieste, guby váľaním vo validle. Plstenie sa prestalo používať v 50. a splsťovanie v 60. rokoch 20. storočia.