pasenie
- extenzívny spôsob chovu hospodárskych zvierat, pri ktorom si zvieratá samy pod dozorom alebo bez neho vyhľadávali potravu. Realizoval sa v rámci pastierstva alebo dobytkárstva. Ešte v stredoveku sa praktizoval takmer celý rok. Rozširovaním pestovania krmovín ho nahradilo zimné alebo celoročné kŕmenie dobytka. Na väčšine územia Slovenska bol hlavným spôsobom chovu až do 1. polovice 20. storočia. Zvieratá pásol buď ich majiteľ, členovia jeho rodiny alebo najatý pastier. Pri kolektívnom pasení zvieratá viacerých majiteľov pásli pastieri najatí obcou, urbárskym, koniarskym, koziarskym alebo salašným spolkom. Alebo sa majitelia zvierat pri pasení koní, hovädzieho dobytka, husí striedali podľa počtu kusov v spoločnom stáde. Po jarnom, zväčša individuálnom pasení v blízkosti obce, sa výhonom začalo letné pasenie: denné vyháňanie na blízke (dojné kravy) alebo vzdialené pasienky (nedojený dobytok, ovce). Hlavnú sezónu pasenia uzatváralo jesenné pasenie, na strniskách a na poliach. Ovce a kozy, ak to dovoľovalo počasie, chodili na pašu aj v zime, čím sa ušetrilo krmivo. Kone a voly sa počas poľnohospodárskych prác pásli aj v noci. V oblastiach s vhodnými podmienkami bola rozšírená aj samopaš s využitím pútania dobytka. Spôsoby pasenia sa podľa rozlohy a druhov pasienkov, existujúceho poľnohospodárskeho systému kombinovali. Na vývoj organizácie pasenia oviec vplývala valaská kolonizácia, ktorá so salašníctvom priniesla aj jeho nové formy. Začiatkom 20. storočia začalo zanikať kolektívne pasenie. Po kolektivizácii poľnohospodárstva pretrvalo individuálne pasenie;
- činnosť pastierov spočívajúca v dozeraní na pasúce sa zvieratá. K výstroju pastierov patrila palica, valaška alebo bič a kapsa so stravou. Pri usmerňovaní zvierat im pomáhal pes. Na určenie polohy niektorých druhov zvierat slúžili zvonce.
