bič
povraz alebo remenček upevnený na drevenej rúčke – bičisku. Podľa veľkosti a účelu existovali dva základné druhy:
- furmanský bič s dlhou tenkou rúčkou z brezového alebo drieňového prúta (100–200 cm) a s dlhým bičom z kože alebo z motúza (80–120 cm);
- pastiersky bič s kratšou drevenou vyrezávanou, vybíjanou alebo olovom vylievanou rúčkou (35–55 cm) – bičisko, čaporisko s 3–6 m dlhým bičom, ktorý býval spletený z 4–5 kožených remencov (ťažký bič), konopných alebo ľanových motúzov (ľahký bič). Spojené boli mosadznými alebo koženými obručami a ukončené koženým strapcom (kystkou). Ten bol podstatný pre zvukový efekt plieskania biča. Zhotovovali si ich gazdovia a pastieri prevažne sami. Ťažký bič bol vzácny a často sa dedil z otca na syna. Vo väčšom množstve sa biče začali vyrábať až v 30. rokoch 20. storočia. V 19. storočí sa používali prevažne ľahké biče. Zdobené boli najrozšírenejšie v Novohrade, Honte, Gemeri, menej v okolí Zvolena, Martina, Žiliny, Trenčína. Ich zvukom riadil pastier pohyb stáda a spolu s hudobnými nástrojmi (trúba, roh, zvonce) bol signálnym, ale i magickým zvukovým prostriedkom pri otváraní a zatváraní pasienkov, na vyháňanie zlých síl pri prvom výhone a na Vianoce. V slovenskom folklóre sa bič ustálil ako znak moci („Zlý to pohonič, ktorý si pustí z ruky bič“) a nástroj trestu („Sám si na seba bič uplietol“).
Pastiersky bič. Liptovský Ján, okr. L. Mikuláš. Prevzaté z Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Bratislava 1995.
AutorMarta Komorovská
Pozri aj
Literatúra
Horváthová, E. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.
Podolák, J.: Tradičné ovčiarstvo na Slovensku. Bratislava 1982.
