výhon
- začiatok spoločného jarného pasenia dobytka po zimnom kŕmení, prípadne jarnom pasení, ktorý mal zväčša formu slávnosti. Jeho termín bol podľa podnebných podmienok obce tradíciou ustálený na niektorý z pevných (na Ďura – 24. apríla; na 1. mája) alebo pohyblivých (na Zelený štvrtok, na Ducha) sviatkov, v čase od 15. apríla do 15. mája. Reálny termín bol daný počasím a zásobami krmiva po zime. Deň výhonu určilo vedenie obce, spolku bývalých urbarialistov, salašníckeho spolku. Na Horehroní sa výhon konal deň pred skutočným výhonom dobytka a mal symbolický charakter. Pred výhonom sa dobytok spísal a označil. Ráno v deň výhonu sviatočne oblečení pastieri s niekoľkými majiteľmi vyháňali dobytok, často za spevu a plieskania bičmi, na pasienky. Manželky pastierov vyberali od majiteľov dobrovoľné naturálne (múku, vajcia a i.) a finančné dávky (výhonové, miešanvuo). Súčasťou výhonu boli cirkevné obrady (spoveď pastierov, omša, svätenie dobytka) a magické praktiky, zamerané na zabezpečenie veľkosti (pohladenie zvieraťa celým uvareným alebo surovým vajcom), rozmnoženia, ochrany (okurovanie zvierat bylinami, vpletenie červenej stužky do chvosta kráv), zdravia, sily a sviežosti zvierat (vyháňanie cez reťaz položenú pod prahom maštale alebo natiahnutú cez cestu na konci dediny, šibanie bodliakmi, pŕhľavou, zelenými prútmi). Aby sa zvieratá počas sezóny pasenia nevzďaľovali z pasienka, pri výhone položili pod prah maštale zamknutú zámku, na okraj pasienka zakopali škrupiny alebo celé vajce. Pri výhone ošípaných na Gemeri sa preto mala ich majiteľka na pasienku trikrát dotknúť zeme holým zadkom. Aj pri výhone oviec na salaš (miešanie, redik) sa vykonávali praktiky na ochranu zvierat a na zabezpečenie ich hospodárskej prosperity (okúrenie košiara, zakopanie ukradnutého húsaťa pod prah koliby ap.). Prvý výhon dobytka a s ním spojené praktiky začali zanikať po 2. svetovej vojne;
- (vehon) – označenie prístupovej cesty na pasienky alebo plota, ktorým bola ohradená trvale alebo počas hájenia polí. Na Horehroní nazývali výhonom aj miesto, na ktorom sa konali obrady pri slávnostnom výhone dobytka.
Cestou na pašu. Osturňa (okr. Kežmarok), 1972. Foto J. Ušak. Prevzaté zo Slavkovský, P.: Svet na odchode. Tradičná agrárna kultúra Slovákov v strednej a južnej Európe. Bratislava 2000, 145.
AutorJuraj Zajonc
Pozri aj
Literatúra
Chlebana, M.: Zvyky pri prvom výhone hovädzieho dobytka na okolí Trenčína. In: Západné Slovensko 5, 1978, 159-163.
Podolák, J.: Zvyky a obyčaje slovenských pastierov pri prvom výhone oviec na salaš. In: Agricultura carpatica 2, 1979, 18-30.
