tovariš

remeselník po skončení učebného pomeru, spravidla na vandrovke, pracujúci za mzdu. Tovariš predstavoval v príprave na samostatné vykonávanie remesla medzistupeň medzi učňom a majstrom. Inštitúcia tovariša sa vyvinula v oblastiach s nemeckým typom cechov. Samostatné tovarišské cechy existovali od 15. storočia. Na čele cechu tovarišov v Košiciach stáli dvaja starší tovariši – jeden ženatý (volený majstrami) a jeden slobodný (volený tovarišmi). Tovariši bývali v herbergoch (nocľaháreň pre tovarišov), v menších mestách v domácnosti majstra, kde sa aj stravovali. Pracovali 14–18 hodín denne za úkolovú alebo týždennú mzdu. Časť vlastnej produkcie mohli speňažiť sami alebo prostredníctvom majstra na jarmokoch. Generálne cechové artikuly z roku 1813 vyžadovali od tovarišov najmenej trojročnú vandrovku, šesťmesačný pracovný pobyt u jedného majstra a prijatie ponúknutej práce. Tovarišovi sa prikazovala úcta a poslušnosť voči majstrom. Od 80. rokov 19. storočia zakladali s podporou cirkevných úradov tovarišské spolky, ktorých heslami boli Náboženstvo a cnosť!, Pracovitosť a pilnosť!, Svornosť a láska!, Veselosť a žart!