vandrovka
- etapa získavania remeselníckej kvalifikácie tovariša, ktorý 2–4 roky pracoval v dielňach iných majstrov a v iných mestách. Tým získal ďalšie poznatky o remesle a praktické skúsenosti, ktoré mu umožnili odborné zdokonalenie, osvojenie si samostatnosti a získanie finančnej hotovosti. Vandrovky smerovali do krajín s nemeckým typom cechov, teda do Rakúska, Čiech, Poľska, Škandinávie i do krajín Pobaltia, do Uhorska a severného Talianska. Smer cesty a jej trvanie si tovariš volil spravidla slobodne, aj keď existovali centrá preferované pre niektoré remeslá. Na vandrovke sa preukazoval vandrovným listom, od r. 1816 vandrovnou knižkou, do ktorej sa zapisovali zastávky a dĺžka práce u jednotlivých majstrov. Pobyt tovarišov na jednotlivých zastávkach sa riadil pravidlami. Starostlivosť o tovarišov preberal majster, stojaci na čele tovarišského cechu (pán otec). Tovariš musel v dielni pracovať aspoň 14 dní, od majstra mohol odísť po výpovednej lehote a do mesta sa mohol vrátiť len po 3 mesiacoch ďalšej vandrovky. Ak v meste nedostal prácu, musel do 3 dní odísť. Každý privandrovaný tovariš bol zapísaný do cechového registra tovarišov. Po zrušení cechov sa vandrovka ako spôsob nadobúdania remeselnej kvalifikácie zachovala vo forme pomocníckej doby;
- označenie podomového obchodu a vandrovného remesla.
Vandrovná knižka, vydaná v roku 1816 v Kremnici (okr. Žiar nad Hronom) pod číslom 65 Michalovi Dobrotkovi – titulný list.
AutorMichal Kaľavský
Pozri aj
Literatúra
Kaľavský, M.: Vandrovné trasy remeselníckych tovarišov Slovenska v 19. storočí ako problematika štúdia interetnických vzťahov (Na príklade Bratislavy a Trnavy). In: Slovenský národopis, roč. 38., 1990, 453-457.
