kováč
remeselník, spracúvajúci železo kovaním za tepla pomocou ručných nástrojov vo vyhni a podkúvajúci ťažné zvieratá. V období existencie cechov (do roku 1872) získaval kvalifikáciu po 3-4 rokoch učenia v dielni majstra (učňovské roky) a prácou počas 3-4 rokov u iných majstrov (tovarišské roky), odbornou majstrovskou skúškou pred komisiou a zhotovením majstrovského kusu. Vyučený kováč, hoci musel ovládať široký okruh postupov výroby, sa zvyčajne špecializoval (napríklad vozový, kočový, pluhový kováč). V období Československej republiky (1918 – 1939) boli mnohí kováči aj mláťačkármi, priekupníkmi s koňmi, liečiteľmi ľudí i zvierat (kuršmíd napríklad trhal zuby, naprával zlomeniny, dobytku liečil očné beľmo). Kováč mal vo vidieckom spoločenstve významné postavenie. Prejavovali mu úctu, oslovovali ho pán majster. Často bol pozývaný na svadby do funkcie starejšieho.
Kováč v dielni na majeri želiezovského panstva, 1. polovica 20. storočia. Tekovské múzeum v Leviciach.
AutorIgor Krištek
Pozri aj
Literatúra
Kaľavský, M.: Kováči na Slovensku po zrušení cechov. In: Vlastivedný časopis, roč. 25, 1976, č. 3, 121-127.
Krištek, I.: Produkcia dedinských kováčov na Orave a v Turci v období druhej polovice 19. storočia a v 20. storočí. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. 71, 1977, Etnografia 18, 28-60.
Krištek, I.: Poznatky o kováčstve v Turci a na Orave v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Zborník Slovenského národného múzea, 74, 1980, Etnografia 21, 173-181.
