smrť

zánik ľudského života, podľa ľudových predstáv sprevádzaný odchodom duše z tela. V tradičnej kultúre Slovenska bola pokladaná za bežnú súčasť života. Vo chvíľach smrti človeku poskytovala starostlivosť jeho rodina. Najviac sa pociťoval odchod ľudí v produktívnom veku, zatiaľ čo v prípade nevyliečiteľne chorých a nevládnych sa úmrtie bez ohľadu na vek považovalo za prirodzené vyriešenie situácie. V súvislosti s rozšírenou predstavou, že človek má vopred určený nielen priebeh života (osud), ale aj deň a hodinu skonu, sa smrť veštila: v obdobiach slnovratu z magických rastlín (na Jána Krstiteľa), z rozkrojeného jabĺčka, smeru plameňa sviečky (na Štedrý večer). Predzvesťou smrti mohol byť i sen alebo zvláštne správanie zvierat (kuvikanie kuvika, kikiríkanie sliepky). Aby skon uľahčili, umierajúceho skladali z postele na slamu alebo plachtu postlanú na zem, používali svätenú vodu, hromničnú sviecu, umývali ho alebo mu dávali piť rastlinné odvary. Za dôležité sa pokladalo dosiahnuť jeho zmierenie s ľuďmi, prezradenie tajomstiev, odpustenie zlých skutkov vykonaním spovede a prijatím sviatosti posledného pomazania. Vzťah k smrti vystihujú parémie typu Všetci ta pôjdeme; Mladý môže, starý musí.