poddaný

osoba prislúchajúca k skupine obyvateľstva so závislým hospodárskym a sociálnym vzťahom k zemepánovi v období feudalizmu. Vzťah, založený na určitom stupni osobnej pripútanosti k panskej pôde a povinnosti odvádzať za užívanie tejto pôdy jeho vlastníkovi feudálnu rentu (deviatok, cenzus – domovú činžu, robotné povinnosti), vyplýval z monopolného vlastníctva pôdy zemepanskou vrchnosťou. K poddaným patrila veľká väčšina vidieckeho obyvateľstva, najmä roľníkov. Socioekonomická skupina poddaných, sformovaná už v 13.–14. storočí, sa sociálne a majetkovo diferencovala, na základe čoho sa rozlišovali aj príslušné záväzky voči vrchnosti. Diferenciačný proces vyplýval z rozsahu užívanej pôdy (usadlosti – latinsky sessie alebo jej časti), na ktorej poddaný hospodáril. Vydaním urbárneho patentu Máriou Teréziou r. 1767 sa zjednotil systém záväzkov medzi poddanými a feudálmi. Odvtedy sa používal termín urbárni poddaní a urbárska pôda. Rozlišovalo sa medzi majiteľmi celej usadlosti alebo jej časti (sedliaci), a želiarmi, podželiarmi hospodáriacimi na výmere pôdy pod 1/4, niekde až pod 1/8 usadlosti, a poddanými bez poľnosti. Okrem urbárnych poddaných existovala skupina poddaných hospodáriacich na neurbárnej, dominikálnej pôde na základe zmluvy so zemepánom (zmluvní poddaní, kurialisti, taxalisti, kopaničiari). Zrušením poddanstva sa neriešilo postavenie zmluvných poddaných. Poddaní z radov neurbárnych poddaných sa mohli z poddanstva vykúpiť, čo odďaľovalo zrušenie ich závislého postavenia od zemepána, takže feudálne ťarchy pretrvali miestami do 2. polovice 19. storočia. Vzťah bývalých poddaných k dominikálnej pôde (úžitky z lesov, pasienkov) sa transformoval do rôznych foriem jej spoločného užívania (urbárna spoločnosť).