urbár

(z lat. urbarium – mestská pozemková kniha)
súpis pozemkového majetku a povinností jeho užívateľov, poddaných, v období feudalizmu. Na Slovensku sú urbáre známe od 15. storočia. Vypracúvali sa pre obce podľa jednotlivých feudálnych panstiev. Jednotné urbáre sa zaviedli r. 1767 urbárskou reguláciou Márie Terézie. Ich úprava mala po zistení skutočného stavu o držbe a kvalite pôdy v jednotlivých obciach zabezpečiť hospodársku stabilitu roľníkov, odvádzanie vojenských daní (kontribúcia) a obmedziť svojvôľu zemepánov. Jednotkou na odstupňovanie poddanských povinností voči zemepánom a kritériom rozvrhu kontribučného zaťaženia sa stali v urbári zachytené sedliacke usadlosti a ich zlomky. Poddaní sa nazývali odvtedy urbárski poddaní alebo urbárnici, pôda, na ktorej hospodárili, urbárska pôda. Urbárska pôda (rustikál) predstavovala základ každého chotára. Patrili k nej vnútorné stavebné pozemky (intravilán) a vonkajšie pozemky obce (extravilán), tvorené ornou pôdou a lúkami, prípadne vinicami. Lesy, ktoré poddaní už v predtereziánskom období využívali na získavanie dreva, zber lesných plodov a na pastvu na základe užívacieho práva, sa v urbárskej regulácii zahrnuli pod takzvané urbárske úžitky (benefície). Od feudálneho zaťaženia bola urbárska pôda čiastočne oslobodená konštitučnými zákonmi z r. 1848. Urbársky patent z r. 1853 zrušil dovtedajší urbársky pomer, užívateľov pôdy vyhlásil za jej vlastníkov a určil podmienky vydeľovania bývalých urbárskych úžitkov zo zemepanských majetkov. Zákon z r. 1871 určoval rozlohu lesov a pasienkov pripadajúcich na jednu usadlosť. Vlastníci pridelenej pôdy zakladali na princípe spoluvlastníctva takzvané spolky bývalých urbarialistov, ktoré fungovali až do polovice 20. storočia.