robotné povinnosti

(roboty)
práce, ktoré museli poddaní vykonávať v rámci feudálnej renty zemepánom ako náhradu za užívanú pôdu, prípadne za iné urbárske úžitky. Ich zavedenie v 10.–12. stor. súvisí so vznikom monopolného vlastníctva pôdy v rukách feudálov. V tom čase kryli potreby zemepána a jeho dvora. Ich súčasťou boli poľnohospodárske, stavebné a povoznícke práce, rybolov a poľovačky pre zemepánov ap. Prvou zákonnou normou robotných povinností bol zák. článok 16/1514, ktorý poddanému s celou usadlosťou nariaďoval pracovať 1 deň v týždni (52 dní v roku) so záprahom alebo ručne (pešo). Zavádzanie majerského hospodárenia od 16. storočia nútilo zemepánov zvyšovať objem robotných povinností. Od konca 17. a začiatku 18. storočia sa strojnásobili. Zemepánom to umožňoval súveký feudálny poriadok. Zvýšenie však nebolo všade rovnaké. Najvyššiu intenzitu dosahovalo v hospodársky produktívnych oblastiach Slovenska. Stúpol najmä význam prác so záprahom (poľnohospodárske práce, povozníctvo), ktoré sa diferencovali od ručnej práce (1 deň so záprahom sa počítal za 2–3 dni ručnej práce). Nevýhodou pre poddaného bolo vyžadovanie robotných povinností najmä v čase špičkových poľnohospodárskych prác. Ich zmeškanie sa trestalo: najprv fyzicky – 12 palíc za 1 deň, neskôr finančne – pokuta 2 zlatých za deň záprahovej a 1 zlatého za deň pešej roboty. Tereziánsky urbár v snahe chrániť poddaného ako daňového poplatníka upravil robotné povinnosti na 52 dní v roku so záprahom u poddaného s celou usadlosťou, na 18 dní pešo pre želiara a 12 dní pešo pre podželiara. Robotné povinnosti vyplývajúce z užívania urbárskej pôdy boli r. 1848 zrušené. Pre zmluvných želiarov prežívali aj po zrušení poddanstva a stali sa súčasťou prechodu uhorského poľnohospodárstva z feudálneho na kapitalistické hospodárenie.