nevoľník

osoba prislúchajúca k skupine obyvateľstva s hospodárskou a osobnou závislosťou od zemepána v období feudalizmu. Nevoľníctvo sa označuje ako zostrená forma poddanstva. Za obdobie znevoľnenia poddanského ľudu sa považuje raný (9.–12. storočie) a neskorý feudalizmu (16.–18. storočie). V období nevoľníctva sa postavenie poddaných zhoršovalo, k zemepanskej pôde boli viazaní nielen hospodársky, ale aj právne svojou osobou. V zákonoch a v kodifikácii uhorského práva (Tripartitum 1514) sa znevoľňovanie prejavilo zrušením sťahovacej slobody poddaných. Zemepán mal právomoc nevoľníka presťahovať alebo vyhnať z pôdy, ktorú mal v držbe. Bez povolenia feudálnej vrchnosti sa nemohol sťahovať, ženiť sa, dávať svoje deti na štúdiá a remeslo. Vývoj nevoľníckych vzťahov mal obdobia zmierňovania, zosilnenia a stagnácie až do zrušenia nevoľníctva. Patent o zrušení nevoľníctva (1785) vrátil poddaným slobodu sťahovania, úplnú slobodu sťahovania dával deťom poddaných, súčasne im priznal aj slobodnú voľbu povolania (odchádzať na štúdiá, učiť sa remeslám ap.). Poddanský vzťah zostal však naďalej dedičný, čiže jeho príslušník sa stal poddaným od svojho narodenia poddanským rodičom.