kováčstvo
remeselná výroba železných predmetov pomocou ručných nástrojov a tepelného spracovania kovaním. Na území Slovenska sa ním zaoberali už Kelti. Ručná kováčska malovýroba sa na území Slovenska kontinuálne formovala od 8.-9. storočia do polovice 20. storočia v dedinách a malých mestečkách. Išlo o výrobu zameranú na objednávku, úzko spojenú s ekonomickým a kultúrnym charakterom prostredia. Prevádzkarňami kováčstva boli vyhne (samostatné stavby alebo priestory). V nich sa vykonávali všetky výrobné operácie, ktoré mali v spôsoboch obrábania železa za studena spoločné črty so zámočníctvom. V 19. a 1. polovici 20. storočia bolo kováčstvo vo vidieckom prostredí zamerané na výrobu a opravy poľnohospodárskeho náradia (motyky, položelezné pluhy, podkúvanie ťažného dobytka), nástrojov pre drevorubačov (sekery, reťaze, štipáky) a remeselníkov, dopravných prostriedkov (kovanie vozov, kočov, bričiek, saní), kovaných prvkov stavieb (kované mreže, okenice, dvere, kovania dverí a okien, petlice a pod.) a na opravy rôznych železných predmetov, kovaní a mechanizmov. Kováči svoje výrobky prípadne zdobili razidlovou technikou (spočiatku vlastnícky znak, neskôr výtvarný prvok).