záhrobie

podľa náboženských predstáv posmrtný svet i druhý svet; miesto obývané mŕtvymi alebo ich dušami. Predstavu o ňom podmienil strach pred škodlivým vplyvom mŕtveho, ktorý si aj v posmrtnom živote uchováva telesné potreby a vlastnosti ako zaživa. Bez ohľadu na miesto a spôsob pochovávania panovala predstava o oddelení sa duše od tela. Voľne sa pohybovala v blízkosti pozostalých a po rozlúčke s nimi určitý čas putovala na vzdialené miesto, oddelené rozličnými ťažko zdolateľnými prekážkami (potokmi, riekami, jazerami, moriami, sklenými horami) na nebesia, do hlbín zeme a podobne. U Slovanov záhrobiu zodpovedala predstava o navi, raji, kde duše mŕtvych žijú bezstarostne. Neskôr pod vplyvom etického dualizmu a viery v odplatu za pozemský život prijali aj predstavu o pekle, kde hriešnici podstupujú muky za zlé skutky spáchané v živote. Prechodným miestom medzi nebom a peklom je rímskokatolícka predstava o očistci – mieste, kam sa dostávajú duše hriešnikov, ktorí pred smrťou nestačili urobiť pokánie, ale nie sú zaťažení smrteľnými hriechmi. Až po odpykaní trestu v očistnom ohni, zmierňovanom dobrými skutkami pozostalých (modlitby, slúženie omší, obdarúvanie žobrákov, sirôt), sa duša dostáva do neba.