pochovávanie
uloženie mŕtveho do hrobu. Súvisí s predstavami o posmrtnom živote a je sprevádzané pohrebnými obradmi, podrobenými hygienickým a právnym normám. Archeologický materiál i písomné správy dokladajú ako najstarší spôsob pochovávania na našom území žiarové hroby, do ktorých sa voľne alebo v popolnici (urna) ukladal popol a zvyšky nedohorených kostí mŕtveho. Tento spôsob, vlastný aj Slovanom, začalo na území Slovenska po prijatí kresťanstva postupne (v 6. – 9. storočí) vytláčať kostrové pochovávanie. V predstave o zachovaní telesných potrieb duše po smrti pozostalí mŕtveho pre posmrtný život zaopatrovali odevom, obuvou, ozdobami, zásobami jedla a nápojov uloženými do keramických nádob, zbraňami, pracovnými nástrojmi, obľúbenými predmetmi, platidlom. Mŕtvi na slovanských pohrebiskách sa ukladali nohami smerom na východ. Takáto orientácia prevažovala na väčšine cintorínov na našom území až do 20. storočia. Slovania verili, že duša mŕtveho sa po smrti vteľuje do vtáka, ktorý sídli na stromoch, a až do 17. storočia sa napriek predpisom objavovali správy z rôznych častí Slovenska o pochovávaní mŕtvych v lesoch a hájoch bez prítomnosti kňaza. Veľmi pomaly sa menilo aj vybavenie hrobov. Pohanské prvky postupne nahrádzali kresťanské atribúty (modlitebná knižka, ruženec). Milodary sa vyskytujú zväčša už len v podobe obolu – mince, ktorá je náhradou za dary, potraviny a nápoje v hrobe.