voštinárstvo

výkup včelích plástov ako vandrovné zamestnanie a ich domácke spracovanie na vosk. Na území Slovenska sa vyskytovalo ojedinele. Najväčšie rozšírenie malo v západnom Gemeri. Tamojší voštinári vykupovali včelie plásty (voština, súš, šúš), pričom predávali aj nimi vyrobený drevený riad a brdá. Boli voštinármi nimi jednotlivci, ktorí mali väčšie skúsenosti s dusením včiel a podrezávaním včelích plástov. Iní sa sústreďovali na skupovanie voštín po dedinách a na ich spracovanie na vosk. Tavením na site na slnku alebo na plachte, natiahnutej nad vriacou vodou, prípadne vyváraním vo vode v miešku, zaťaženom doskou a kameňom, bolo možné spracúvať malé množstvá voštín. Včelárska literatúra od 19. storočia odporúčala používať na získavanie vosku ručné pákové, kladové skrutkové a vretenové lisy. Voštiny vo veľkých množstvách voštinári spracúvali na vosk lisovaním (vybíjaním) v zábojoch. Vosk predávali na konzervovanie, liečenie, na obradové účely alebo na ďalšie spracovanie vo voskárstve a sviečkarstve. Továrenskou výrobou náhrad prírodného vosku a zmenšovaním rozshau chovu včiel voštinárstvo v 2. polovici 20. storočia zaniklo.