vinohradníctvo

vinohradníctvo

vinohradníctvo 800 1222 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru

vinohradníctvo

najstarší špecializovaný odbor poľnohospodárstva, zaoberá sa pestovaním viniča a spracovaním hrozna. Slovensko svojou polohou a pomerne diferencovanými prírodnými podmienkami tvorí severnú hranicu rentabilného pestovania viniča hroznorodého v Európe. Jeho pestovanie sa koncentrovalo na stráňach pohorí, úbočiach kotlín južného pásma územia Slovenska. Nadväzuje tak na pestovateľské oblasti susedných krajín (Maďarska, Rakúska a Moravy), predstavuje ich najsevernejšie výbežky. Vinohradníctvo tvorí primárne zamestnanie obyvateľov južných regiónov Slovenska už viac ako jedno tisícročie, pričom ešte do 18. storočia hranica pestovania viniča siahala oveľa vyššie ako v 20. storočí. Od 12. storočia sa vytvárali prvé vinohradnícke regióny, z ktorých niektoré si zachovali kontinuitu až do súčasnosti. V prvej polovici 18. storočia viedla hranica pestovania od Trenčína a Považskej Bystrice cez Bánovce nad Bebravou k Novej Bani a Krupine až po Vranov nad Topľou. Na väčšine pestovateľského územia bolo vinohradníctvo doplnkovým, v malokarpatskej oblasti hlavným zamestnaním obyvateľstva.
Začiatky vinohradníctva na Slovensku sa nepodarilo presne datovať. Na základe viacerých indícií jeho vznik spadá do 3. storočia. (archeologické nálezy nožov, hroznových zŕn a nádob). Významným dokladom vinohradníctva je literárna pamiatka- modlitba za úspešný výsledok vinohradníkovej práce pochádzajúca približne zo 7. storočia. Neskoršími dôkazmi sú stredoveké archívne doklady- darovacie listiny, donačné listiny a privilégiá; ďalej vinohradnícke motívy na obecných insígniách, mestských erboch a toponymá. Najstaršia správa o vinohradníctve v Malokarpatskej oblasti je z roku 1249 a hovorí o Bratislave. Od 13. stor. sa zintenzívnila a skvalitnila produkcia v malokarpatskej oblasti. Vďaka nemeckým kolonistom, ktorí sem prichádzali, zakladali nové osady alebo kolonizovali už vzniknuté obce a mestečká. Prispeli k osobitému charakteru vinohradníckej kultúry v tomto regióne.
Od stredoveku malo vinohradníctvo v niektorých regiónoch pevné miesto v štruktúre súdobého poľnohospodárstva a vytvorilo pevnú bázu pre svoj ďalší rozvoj. Mnohé z týchto oblastí si zachovali svoje postavenie aj v nasledujúcich storočiach, ba patria k popredným produkčným oblastiam dodnes (Malokarpatská, Nitrianska, Tokajská vinohradnícka oblasť a pod.).
Pestovanie viniča sa stalo výnosným zdrojom zemepanských príjmov. Zohrávalo významnú úlohu pri rozvoji miest a obchodu. Vo viacerých prípadoch bolo jedným z podnetov na udelenie titulu slobodného kráľovského mesta a s tým spojených výsad. Do začiatku 16. storočia zaznamenalo vinohradníctvo na Slovensku všestranný rozvoj. Pestovanie viniča sa rozšírilo vysoko nad jeho dnešnú hranicu a výroba vína dosiahla značný objem. Osobitne to prispievalo k blahobytu mešťanov, ktorí zisky z remesla a obchodu investovali do zveľaďovania a rozširovania majetku. V tomto období vznikli i inštitúcie a právne normy, ktoré priaznivo ovplyvňovali rozvoj vinohradníctva. Vyvinula sa inštitúcia viničného práva upravujúca vzťahy medzi zemepánmi a obrábateľmi viníc, ako i vzájomné vzťahy vinohradníkov v rámci vinohradníckej obce; sformovalo sa právo výčapu producentov (Viecha) a vznikli cechové organizácie. Priaznivý vývin zabrzdili vojny s Turkami a následné stavovské povstania. Veľké plochy viníc boli spustošené a vinohradnícke obce vyľudnené.
Stav hospodárstva zruinovaného vojnami mali vyriešiť tereziánske a jozefínske reformy a urbárska regulácia. V roku 1769-71 sa vykonal súpis poddanskej pôdy a v jej rámci i súpis viníc i klčovísk. V rámci obnovy hospodárstva sa pôda mala rozširovať klčovaním a kultiváciou neproduktívnych terénov. Na nich sa položili základy nových viničných pohorí, ktoré sa zachovali až do 20. storočia. S rozširovaním viničných plôch a tým pádom aj množstva produkovaného vína sa zvyšovali povinnosti poddaných. Vinice poddaných sa nachádzali väčšinou na mimourbárskej pôde, ktorá nepodliehala uvoľňovaniu zo zemepanského majetku, a užívatelia si ju museli vykupovať až do druhej tretiny 19.storočia. V priebehu 19. storočia zanikli vinohradnícke cechy, ktoré nahradili vinohradnícke spolky ako záujmové organizácie vinohradníkov. Vinohradnícka kultúra dosiahla svoj vrchol, hľadali sa nové trhy a obchodné spojenia. Ďalší vzostup vinohradníctva prerušil výskyt chorôb viniča, najmä fyloxéry viničovej a peronospóry koncom 19. storočia.
Obnovovať zničené vinice bolo pomerne nákladné. Prichádzali nové technológie, začalo sa štepiť do nových odolnejších podpníkov, aby sa vyhli chorobám. Mnohé inštitúcie a organizácie sa snažili šíriť medzi pestovateľmi osvetu, zavádzali nové postupy. Do druhej svetovej vojny sa podarilo najmä v najväčších producentských oblastiach zrekultivovať pôvodné výsadby, alebo vysadiť nové plochy viničom.
Vinohradníctvo bolo neoddeliteľnou súčasťou života obyvateľov vinohradníckych oblastí. Celé stáročia bolo hlavným cieľom hospodárskych aktivít, viditeľne sa odrážalo v kultúre. Malo dopad na všetky zložky materiálnej, duchovnej i sociálnej kultúry. Jeho odraz nájdeme dodnes v staviteľstve (existencia špeciálnych priestorov na výrobu a uskladnenie úrody – lisovne, pivnice, vinohradnícke búdy); slovesnom či hudobnom folklóre (piesne o víne).

Lisovanie hrozna. Dolné Orešany (okr. Trnava), 1956. . Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: V. Törey
Lisovanie hrozna. Dolné Orešany (okr. Trnava), 1956. . Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: V. Törey

AutorKatarína Nováková

Literatúra

Baďurík, J: Vinohradníctvo na Slovensku v období feudalizmu. In: Zborník FFUK, Historica, 1989, 39 a n.
Drábiková, E:: Človek vo vinici. Bratislava 1989.
Kahounová, E: Spoločensko- ekonomické podmienky vývinu vinohradníctva na západnom a strednom Slovensku. In: Slovenský národopis, 1967, roč. 15, č. 4, 503-554.

Preskočiť na obsah