rozprávka

(pripoviedka, poviestka, povesť)
populárny, umelecky vyzretý druh ľudovej prózy, odrážajúci skutočnosť nepriamo, prostredníctvom poetického výmyslu. Ľudské túžby a etické ideály sa v rozprávke zobrazujú vo viere víťazstva dobra nad zlom. Čas a miesto sa spravidla vymedzuje len rámcovo. Vo väčšine rozprávok sa príbeh odohráva v nadprirodzenom svete, s úplnou samozrejmosťou, akoby všetko bolo skutočné. Týmito znakmi sa rozprávka odlišuje od povesti, hoci aj v nej sa objavujú nadprirodzené prvky.
Na Slovensku od počiatku zberateľskej činnosti „povesť“ znamenala predovšetkým rozprávku, čo dokumentuje už prvá zbierka J. Francisci-Rimavského Slovenskje povesti z roku 1845. Od vydania (1923 – 1931) päťdielneho Súpisu slovenských rozprávok J. Polívku sa ustálilo používanie termínu rozprávka na označenie všetkých druhov folklórnej prózy, ktoré sa udržiavalo ešte v 50. rokoch 20. storočia. V tomto období sa najmä pod vplyvom vydaní nemeckých rozprávok Jacoba a Wilhelma Grimma prijalo medzinárodne uznávané rozdelenie na rozprávku a povesť. Opodstatnenosť rozlíšenia vyplýva aj z toho, že rozprávke sa na rozdiel od povesti neverí. O jej medzinárodnom charaktere svedčí výskyt jednotlivých rozprávkových látok u rôznych národov sveta. Napriek tomu sa v rozprávke uchovávajú etnické črty. V slovenskej rozprávke sa odrážajú zvláštnosti jazyka, predstavy a názory ľudu, krajina či dedina s jej typickými postavami. Rozprávky sa členia podľa žánrov na čarovné, legendárne, novelistické, humoristické, rozprávky o zvieratách, ale patria k nim aj veľké skupiny o čertoch, o mŕtvych vyvolaných z hrobu (lenorský cyklus). Najstaršie zápisy slovenských rozprávok sa nachádzajú v tzv. Codexoch a Zábavníkoch.