zábavníky

pomenovanie rukopisných zbierok, ktoré vznikali v polovici 19. storočia zo zberateľského nadšenia slovenských študentov. Označovali ich aj ako „prostonárodné“, lebo obsahovali zápisy povestí, piesní, porekadiel, hádaniek, zvykov či obyčají, získaných od jednoduchých ľudí na vidieku. Boli súčasťou ich literárnych aktivít. Prvý Prostonárodní zábavník (1842; 2. diel 1843) zostavil J. Francisci-Rimavský s prispením spolužiakov na evanjelickom lýceu v Bratislave, neskôr označovaný ako Bratislavský zábavník. Študenti pod vedením Ľ. Reussa pripravili Prostonárodní zábavník Levočský (1844 – 1846, 3 diely). S. Ormis zostavil Zábavník Štiavnický (1844 – 1845). Spomínajú sa aj Zábavník Kežmarský, Zábavník Prešovský, Prešpurský zábavník a ďalšie, z ktorých sa zachovali len zlomky. Kolektívnymi dielami boli aj Národní zábavník na rok 1845 – 46, P. Dobšinským zostavený Zábavník levočských Slovákov známy pod názvom Holubica (1846 – 1847) a zábavník Živuot. Zábavníky sú cenným historickým prameňom pri štúdiu duchovnej kultúry a folklóru.