povesť

(historická rozprávka, miestna báj)
epický žáner ľudovej prózy, ktorý obsahuje lokalizáciu (miestnu alebo historickú). Povesti majú pevný vzťah ku skutočnosti, a to napriek črtám fantastickosti a iracionálnosti. Rozprávania sú podávané ako skutočnosť. Majú tomu slúžiť i poetické prostriedky: nespochybniteľné tvrdenia (apodiktické výroky), odvolávanie sa na svedectvo osôb (predkovia, príslušníci rodiny), vecí (znaky na predmetoch) a iné. Obsahom povestí sú príbehy vymykajúce sa z bežného života. Takými sú najmä výnimočné udalosti, vzťahujúce sa na lokálne či regionálne spoločenstvo alebo národ. Povesti majú predovšetkým poznávaciu, informatívnu a hodnotiacu funkciu. Boli spontánnou informačnou bázou spoločenstva, relatívne nezávislou od oficiálnych zdrojov ideológie a informácií o jeho histórii. Zároveň sa vnímala aj ich rozprávačská, estetická funkcia.
Jedným zo základných mechanizmov tvorby povestí je naivné etymologizovanie (odvodzovanie názvu lokality napríklad od zvolania prvého osadníka: Zliechov – zlý chov). Ústne tradovanie umožňovalo variovať na princípe cyklizácie (napríklad konkretizovaním času a miesta), zámenami účinkujúcich postáv (ten istý príbeh sa pripisuje rôznym historickým osobnostiam). Aj preto je problematické chápať povesti ako historický prameň. Medzi základné tematické skupiny patria démonologické povesti, miestne povesti a historické povesti. Zastúpenie povesťových látok a motívov v inonárodných katalógoch ľudovej prózy je svedectvom ich internacionálneho charakteru.