trojpoľné hospodárenie

extenzívny spôsob hospodárenia s pôdou. Ako poľnohospodársky systém sa v Európe rozšíril v 13.–14. storočí. Bol výsledkom feudálnej ekonomiky, ktorá preň utvárala potrebné podmienky. Na Slovensku zanikol koncom 19. storočia. Jeho podstatou bolo rozčlenenie chotára na tri časti (hony, lány, podíle, taraty). Do jednej tretiny sa siali oziminy, do druhej jariny, tretia sa nechala ako úhor. Zavedenie tohto systému malo za následok aj zmeny v pestovaných druhoch obilnín. Dovtedy prevládajúce proso nahradila raž, ktorej sa lepšie darilo v málo zregenerovanej pôde. Normy obyčajového práva, ktoré sa na Slovensku v rámci trojpoľného hospodárenia utvorili, dlho bránili zavedeniu striedavého hospodárenia. Bol to proces týkajúci sa celého spoločenstva obce, z ktorého sa jednotlivec nemohol vyčleniť. K zániku trojpoľného hospodárenia dochádzalo postupne, v súvislosti so zavádzaním pestovania nových poľnohospodárskych plodín (okopaniny, krmoviny) a so zlepšujúcimi sa technickými podmienkami prípravy pôdy (položelezné pluhy, priemyselné hnojivá). V niektorých regiónoch (Orava, Gemer) malo však trojpoľné hospodárenie takú pevnú pozíciu, že sa do neho zaraďovali aj nové plodiny. Všeobecne možno konštatovať, že dlhé prežívanie trojpoľného hospodárenia malo na Slovensku dve základné príčiny – nedostatok pasienkov, z ktorej vyplývala nevyhnutnosť zachovať úhory, a malá dostupnosť hnojiva.