obyčajové právo

(zvykové právo)
súbor noriem tvoriacich právny poriadok. Ich záväznosť sa prejavovala v ustálených obyčajoch. V období feudalizmu obyčajové právo na Slovensku prevažovalo nad právom zákonodarným. Určitú právnu jednotu vo feudálnom Uhorsku regulovali kráľovské, neskôr miestodržiteľské nariadenia k pôsobnosti rôznych okruhov práv, právu tvoriť právo (štatúty). Do pôsobnosti cirkevného práva patrilo cirkevné právo; právo zemianstva zahrnovalo Tripartitum, Quadripartitum malo zabezpečiť práva vyššej šľachty. Diferenciácia práva bola daná tiež mestskými a kolonizačnými právami. Právo poddaných vyjadrovalo miestne obyčajové právo, nepísané alebo čiastočne spísané v urbároch. Po roku 1848 sa v Uhorsku množili občianske a správne zákony s celoštátnou pôsobnosťou, ale obyčajové právo si naďalej udržiavalo význam v oblasti súkromného práva a čiastočne i územnej a obecnej samosprávy. Napriek snahám o unifikáciu práva za 1. ČSR sa právne zjednotenie nie vždy darilo a zákonné právo na Slovensku nenahradilo úplne obyčajové právo. Až po 2. svetovej vojne vznikajúce zákonodarstvo odstránilo zvyšky obyčajového práva. Napriek tomu v ľudovom právnom vedomí dlho pôsobila stará právna tradícia naďalej. V prípadoch, ktoré nezahrnoval zákon, prežívali rôzne zvyky obyčajového práva ako úzus, najmä na vidieku (starostlivosť rodičov o dcérsku, synovskú výbavu, povinnosť rodičov vystrojiť deťom primeranú svadbu, dochovať rodičov a po ich pohrebe usporiadať kar, pri svojpomoci ap.). V susedskom práve sa udržiavalo pravidlo stavania plota, právo vstupu do domu pri výkone výročných zvykov. V dedinskej obecnej správe sa využívalo zvykové právo poradia v službe celku (hrobár, nočný strážnik a i.). Ako prejavy dodržiavania noriem obyčajového práva fungujú aj zvyklosti spoločenského styku.