socha

väčší trojrozmerný objekt zobrazujúci skutočnosť plastickým náznakom. V ľudovom prostredí na Slovensku patrili k najrozšírenejším rezbársky, neskôr kamenosochársky vyrábané sakrálne skulptúry, ktoré sa umiestňovali na stĺpoch, lokalizovali pri okrajoch ciest (z toho ich označenie prícestné sochy), pred domami alebo na verejných miestach, kde bola ich prítomnosť podľa patronátnej funkcie zobrazovaného svätca najúčinnejšia. Preto napríklad sochy svätého Jána Nepomuckého, ochrancu vôd, stáli pri vodných tokoch, sochy svätého Floriána, ochrancu proti požiaru, v centre obce alebo pri požiarnej zbrojnici. Sakrálne sochy tohto druhu sa na Slovensku, podobne ako v iných krajinách strednej Európy, začali rozširovať od 18. storočia v súvislosti s rekatolizáciou. K najfrekventovanejším patrili sochy svätej Trojice, Panny Márie, Jána Nepomuckého, Floriána, Vendelína, súsošie Kalvárie. Z vďaky za ukončenie moru sa stavali tzv. morové stĺpy so sochami Panny Márie, svätého Sebastiána, Rozálie, Rocha, Vendelína. Donátormi sôch boli predstavitelia panstva, ktorému obec patrila, zámožnejší obyvatelia obce, bezdetní manželia alebo jednotlivci, ktorí ich stavali ako votívne pamätníky z vďaky za vypočutie prosby. O údržbu sôch sa starali rodiny donátorov alebo obec. Pri sochách, ktoré sa zvykli vysväcovať, sa konali podľa dátumu svätenia patróna v cirkevnom kalendári verejné pobožnosti.