• Search
    Generic filters
    Exact matches only
    Search in title
    Search in content
    Filter by Custom Post Type
    Pages
    Posts
    Zoznamy NKD
    Encyklopédia

slivka

slivka

slivka 800 852 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru

slivka

(trnka, wengerka)
plod rovnomenného stromu slivky domácej, jedno z najrozšírenejších pestovaných druhov ovocia na Slovensku. Patrí medzi typické ľudové ovocie so širokými možnosťami hospodárskeho využitia.
Pravlasťou tohto ovocia je juhozápadná Ázia, odkiaľ sa vplyvom Grékov a Rimanov rozšírilo do celého Stredomoria, cez Alpy do strednej Európy. Slivky ospevoval už Vergílius a Rimania si túto vybranú pochúťku nechávali dovážať až z Damasku. V hrobkách slávnych Egypťanov sa našli slivky v zásobniciach ako jedlo pre zosnulých. Do európskej kuchyne ich priviezli benediktíni.
V karpatských ovocinárskych oblastiach sú slivky najhojnejšie pestovaným ovocím v mnohých variantoch a tvaroch. Tradícia cieľavedomého pestovania sliviek, ale i iného ovocia, siaha na našom území najmenej do 18. storočia. Len na západnom Slovensku je známych vyše 40 názvov rozličných sliviek, z ktorých mnohé predstavujú samostatný druh. Medzi najrozšírenejšie a najkvalitnejšie odrody patrila odroda bystrickej slivky, nazývanej aj uhorská, bystričanka.
Medzi najvýznamnejšie pestovateľské oblasti patrilo stredné Považie, horná Nitra, Gemer, Spiš a severná časť slovensko-ukrajinského pohraničia. Niektoré druhy sliviek dostali svoje pomenovanie podľa známych pestovateľských oblastí, napríklad čachtická, gajdelská, gemerská, spišská slivka. Slivky sa množili sadením semien, štepením a očkovaním do planých podpníkov. Pre jednoduché množenie bočnými výrastkami (odkopky) sa pestovali ľahko aj voľne v prírode, najmä na medziach a pozdĺž ciest.
Slivky mali mnohoraké využitie, buď v čerstvom stave alebo sa konzervovali rôznymi spôsobmi. Z čerstvých slív sa piekli koláče (slivkové osúchy), varil lekvár a pálila pálenka nazývaná slivovica, alebo sa z nich varila polievka nazývaná slivčanka. Sušené sa pridávali do polievok, omáčok, koláčov. Sušením a obchodovaním so sušenými slivkami sa preslávili viaceré obce a regióny, napríklad trenčianska a hornonitrianska oblasť, kde sušiarenstvo dosiahlo najvyspelejšie formy. Varenie lekváru bolo rozšírené na celom území Slovenska. Túto spoločnú prácu sprevádzali rozličné zvyky – susedské stretnutia, ochutnávanie lekváru, sprievody v maskách. Pôvodne sa slivky pálili v gazdovských kotlíkoch umiestnených v domácnosti, neskôr v živnostenských páleniciach. Pálenie alkoholu podliehalo zdaneniu, pálilo sa vo veľkom množstve doma a tajne. Zo slivkových kôstok sa lisoval olej. Slivky sa využívali pri liečení zápchy, tráviacich ťažkostí, dny a reumatizmu. Svojím pôsobením totiž prečisťujú organizmus, zbavujú ho toxických odpadov a kyseliny močovej.

Varenie slivkového lekváru. Nelokalizované, 50.roky 20. storočia. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: S. KOvačevičová
Varenie slivkového lekváru. Nelokalizované, 50.roky 20. storočia. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: S. KOvačevičová

AutorKatarína Nováková

Literatúra

Drábiková, E.: Ľudové ovocinárstvo na Slovensku. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. 76, Etnografia, roč. 23, 1982, 59-110.