lekvár

ovocie konzervované varením bez pridania cukru. Lekvár sa na slovenskom vidieku najčastejšie pripravoval zo sliviek. Odkôstkované ovocie sa varilo v medenom kotle zasadenom v telese pece alebo v provizórnej piecke postavenej mimo domu. Miešal sa drevenou varechou alebo krídlovými miešadlami, ktoré mali rôzne ľudové názvy (krídla, míšák, kolovrat, veslo, mesiac, kíša, búrilo, ferkadlo, furkalo, krúch, štvrtiak). Slivky sa najskôr rozvarili na tekutú brečku, tzv. koblihu. Po jej skypení z nej bol polorozvarený lekvár, tzv. lízak, brija, ktorý bol pochúťkou najmä pre deti. Keď lekvár padal z varechy, bol dovarený. Ešte horúci sa dával do hlinených, drevených alebo slamených nádob, v ktorých stuhol. Tvrdý lekvár sa vyklopil a jednotlivé kusy sa niekde balili do papiera a vešali na hrady. Lekvár bol najmä v chudobných podhorských krajoch takmer každodennou potravinou. Ženy museli jeho prípravu ovládať tak dokonale ako pečenie chleba. Varenie lekváru sa v ľudovom prostredí považovalo za spoločenskú udalosť. Gazdiné si chodili vzájomne ochutnávať lízak, chlapci navštevovali domácnosti, kde mali dievky. Na Záhorí bolo zvykom, že domácnosti, kde sa varil lekvár, navštevovali maskované skupiny mládeže, ktoré tiež dostali za tanierik lízaku. Lekvár sa z ovocinárskych obcí vyvážal. Kupovali ho najmä poľnohospodárski sezonári, ktorí si ho brali ako lacnú stravu, keď išli za prácou na Dolniaky. Dobre išli na odbyt celé bochníky lekváru najmä vo vianočnom období. Najviac lekváru sa pripravovalo v regiónoch západného Slovenska a v Turci.