sklárstvo

druh manufaktúrnej a neskôr továrenskej priemyselnej výroby rôznych druhov liateho a dutého skla. Najstaršia tradícia sklárstva siaha u nás do staršej doby kamennej (koráliky). Z rímskeho obdobia sa zachovalo sklo importované, ale aj doma vyrábané. Písomné správy o stredovekých hutách sú z roku 1350 (Trenčianske Teplice) a 1360 (Sklenô). Od 14. do 20. storočia pracovalo u nás vyše 70 sklárskych hút. Ich rozvoj ovplyvňovali priaznivé prírodné podmienky (voda, drevo, kremeň, piesok), ako aj dopyt po skle zo strany šľachty, mešťanov i vidieka. Výroba tabuľového skla vplývala na rozvoj oknárstva, produkcia dutého skla na obchod s úžitkovým sklom – sklenkárstvom a v 19. storočí aj na tvorbu obrázkov maľovaných na skle. Náročnejšie druhy skla zo sklární sa vyvážali do Budapešti i Viedne, kde mali veľkopodnikatelia svoje sklady. Jednoduché ľudové sklá mali svojich spotrebiteľov na dedinách (pijačky, štvorboké fľaše, hladidlá, ťažidlá, veľkonočné vajíčka a iné). Tradičná technológia sklárskej výroby pretrvávala v sklárňach až do začiatku 20. storočia. No v najvýznamnejších sklárňach, ako boli Katarínska Huta, Utekáč, Nemšová, Lednické Rovne, a potom aj v ďalších sa začali zavádzať technické novinky a výroba sa modernizovala. Prispeli k tomu aj vynálezcovia, ako boli V. Pantoček v Zlatne (hyaloplastická metóda) alebo sklársky podnikateľ J. Schreiber v Lednických Rovniach a ďalší. V 20. storočí v čase hospodárskej krízy mnoho sklární zaniklo a ostali iba tie, ktorých výrobky sa postupne dostávali nielen na domáci, ale aj na zahraničný trh.