sklenárstvo

predaj, vsádzanie sklených tabúľ do rámov okien, nábytku a drobných doplnkov. Formou remesla sa začalo uplatňovať v mestách na už v 15.–16. storočí v spojitosti so zakladaním sklární. Až do vynájdenia tabuľového skla sa okná v architektúre vyšších spoločenských vrstiev zasklievali pomerne malými sklíčkami (tzv. pupkovým sklom), vzájomne spojených olovenou kostrou. Sklo síce prepúšťalo svetlo, ale bolo nepriehľadné. Z tohto obdobia sú známe názvy sklenárov: vitrarius, vitrofex, Glaser, üveges. Začiatkom 19. storočia ich nachádzame už vo všetkých mestách a mestečkách. Sklenárstvo vznikalo medzi vidieckym roľníckym obyvateľstvom od 18. storočia s rozširovaním sklárstva a výroby tabuľového skla vo forme vandrovného zamestnania. Na vandrovné sklenárstvo sa špecializovali obce v okolí sklární. Známou sklenárskou obcou na hornej Nitre bola Valaská Belá. Sklenári pochádzali aj z Oravy, Gemera, zo Spiša a z okolia Bardejova. V podomovom sklenárstve sa rozvinul pevný organizačný systém. Oknári pracovali na základe rajonizovania do r. 1918 na Slovensku, v Maďarsku, na Balkáne, v Poľsku a Rusku. Pod vedením vedúceho (gazdu) odchádzali na cesty (na sklárku) skupiny dospelých mužov s chlapcami, pomocníkmi zaúčanými do remesla alebo bez skupinovej organizácie. S obmedzením pracovných oblastí po r. 1918 pracovali ako jednotlivci nielen na Slovensku, ale i v Čechách a na Morave. I keď bol tejto forme sklenárstva po 2. svetovej vojne predurčený postupný zánik, charakteristická postava oknára s drevenou krošňou so sklom a pracovnými nástrojmi na chrbte, s hlasitým melodickým ponúkaním opravy (Ókna, robiť, ókna), sa objavovala v obciach a mestách na Slovensku ešte v 60. rokoch 20. storočia.