pohreb
komplex obradov, zvykov a úkonov vykonávaných v súvislosti so smrťou a pochovaním mŕtveho od konštatovania smrti do skončenia karu. Súčasťou tradičného pohrebu v minulosti bolo obriadenie, oblečenie mŕtveho, zhotovenie truhly, uloženie a vystrojenie do truhly, zvonenie, prerušenie prác v dome a okolí, obradné oplakávanie, stráženie (nočné bdenie pri mŕtvom), príprava jamy na cintoríne, úprava hrobu a vlastný pohrebný obrad v užšom zmysle (uzavretie a vynesenie truhly, cesta na cintorín, cirkevný obrad, uloženie pozostatkov do zeme a úkony pozostalých po návrate z cintorína). Do komplexu pohrebu v širšom zmysle patrí aj kar, úkony na počesť mŕtveho pri spomienkových dňoch, starostlivosť o hrob, cintorín, jeho navštevovanie, udržiavanie pamiatky zosnulého a názory na posmrtný život vôbec. Cieľom správneho vykonania pohrebu bolo dosiahnuť uspokojenie duše, jej zmierenie s odchodom spomedzi živých na nové miesto, do záhrobia, kde má žiť posmrtným životom. S pohrebom a pochovávaním sa spájal celý rad predstáv, magických úkonov a záväzných spôsobov správania spojených s jednotlivými fázami pohrebu. Cirkevný pohrebný obrad sa u prevažujúceho rímskokatolíckeho obyvateľstva konal vo dvore, pred kostolom alebo na cintoríne, až po r. 1945 aj v kostole. Truhlu s mŕtvym prenášali väčšinou na pleciach, nie na márach, pri väčšej vzdialenosti na voze, niekde aj v lete na saniach. Po pohrebe sa spravidla v dome nebohého konal kar. Cirkevný pohreb bol odopretý tým, ktorí sa vlastnou vinou vylúčili z cirkevného spoločenstva, samovrahom, nevercom, kacírom, duelantom a podobne, ak pred smrťou nestačili prejaviť ľútosť. Od roku 1990 je občiansky pohreb rovnoprávny s cirkevným. V poslednom období u všetkých vierovyznaní vzrástol význam cirkevných pohrebných obradov.