pasienkové hospodárenie

činnosť zameraná na obhospodarovanie pasienkov. Ich získavanie a udržiavanie bolo, spolu s lúčnym hospodárením, predpokladom rozvoja dobytkárstva. Vysokohorské pasienky (hole), využívané na pasenie oviec až od valaskej kolonizácie, sa nerekultivovali. Staršie bolo využívanie pasienkov získaných klčovaním v nižšom pásme lesov. Na tieto plochy sa presunulo ťažisko chovu dobytka koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Chovatelia získavali pasienky prikupovaním, prenajímaním, zatrávňovaním ornej a lesnej pôdy, spásaním lúk. Aby bola pastva kvalitná, plochy na jar čistili od kamenia, kríkov a hnojili. Počas sucha ich zavlažovali, budovali na nich napájadlá a prístupové cesty. Užívatelia pasienkov vykonávali tieto práce spoločne, v rozsahu podľa množstva vyháňaného dobytka alebo počtu členských podielov v pasienkovom spolku. Vypasené plochy pasienkový spolok alebo richtár na zregenerovanie na určitý čas uzatvorili a boli hájené. Začiatkom 20. storočia sa začal rozvojom pasienkového hospodárstva zaoberať aj štát. V roku 1919 vznikol Poradný zbor pre pasienky v Martine.