ovos siaty

obilnina z čeľade lipnicovitých. Existenciu ovsa na našom území dokladajú archeologické nálezy už z obdobia pred príchodom Slovanov. Po stáročia bol dôležitou krmovinou, v horských oblastiach slúžil pri nedostatku ozimných druhov obilia aj ako potravina. Písomné a archeologické pramene sa rozchádzajú v údajoch o množstve ovsa pestovaného v stredoveku. Podľa písomných dokladov zachytávajúcich skladbu pestovaných plodín najmä na cirkevných a feudálnych veľkostatkoch, kde sa koncentrovalo väčšie množstvo dobytka a koní, sa ho pestovalo veľa. Archeologické vykopávky zo stredovekých sídlisk dokazujú skôr jeho menšiu spotrebu. Produkcia ovsa začala vzrastať v prvej polovici 18. storočia po zavedení stálej armády. Roku 1739 Uhorská miestodržiteľská rada dokonca zakázala vývoz ovsa a jačmeňa. Stabilný rozsah jeho pestovania sa udržal aj v ďalšom období. V druhej polovici 19. storočia predstavoval v hornatých župách Slovenska (Liptov, Turiec, Spiš, Gemer) okolo 40% plôch obsiatych obilninami, na Orave až 80%. Z týchto oblastí je doložené aj pestovanie miešaniny ovsa a jačmeňa, tzv. poloviny. V horských oblastiach severného a severovýchodného Slovenska sa z ovsenej múky varili polievky a kaše, piekli placky a pridávala sa aj do chlebového cesta. V ľudových liečebných praktikách sa horúci ovos prikladal na bolestivé miesta, odvarom z ovsenej slamy sa liečil lišaj. Na slovensko-poľskom pomedzí sa ovos svätil na sv. Štefana v kostole, slúžil ako magický prostriedok pri liečení a pridával sa do osiva.