chlieb
(hlib)
základná potravina z upečeného kysnutého cesta. Prípravu kysnutého chleba poznali už staroveké národy. Predpokladá sa, že Slovania ho aj s názvom (hlaiba) prevzali od germánskych národov v priebehu 2.– 6. storočia. Kysnutý a v peci pečený chlieb nebol v minulosti na území Slovenska každodenným pokrmom. Historické pramene ho dokladajú predovšetkým u vyšších spoločenských vrstiev, ktoré ho nakupovali u pekárov. Pre ľudové vrstvy boli počas celého stredoveku základom výživy kaše a nekysnuté placky. Každodennou potravinou obyvateľov sa chlieb stal až v priebehu 18., ale najmä v 19. storočí. Vtedy sa jeho pečenie v jednotlivých domácnostiach rozšírilo zásluhou industrializácie v potravinárstve, keď výkonnejšie valcové mlyny skvalitnili múku.
Na dedinách až do polovice 20. storočia pretrvávalo pečenie chleba v domácnostiach. Pri domácom pečení chleba sa cesto zarábalo zväčša z viacerých druhov múky, miešaných v rôznych pomeroch. Najviac sa používala ražná a jačmenná múka, v južných oblastiach pšeničná a v severných horských oblastiach aj ovsená. Nedostatok múky sa v minulosti nahradzoval sušenými a pomletými rastlinami, napríklad repou alebo hrachom. Ako doplnok múky sa však najviac uplatnili varené pretlačené alebo nastrúhané zemiaky, ktoré sa do chlebového cesta pridávali takmer na celom území Slovenska. Na kysnutie domáceho chleba sa používal pripravený kvások zo zvyškov chlebového cesta alebo upečeného chleba, ktorý sa zalial vodou a po vykvasení pridal k múke. Múka sa solila, často sa pridávala rasca. Základné suroviny ovplyvňovali frekvenciu pečenia chleba, jeho kvalitu, chuť a trvácnosť. V domácnostiach sa chlieb piekol väčšinou raz za týždeň, obyčajne v sobotu. Upieklo sa toľko kusov, aby vydržal do ďalšieho pečenia. Chlebové cesto sa spracúvalo rukami alebo drevenou varechou v drevenom koryte alebo inej väčšej nádobe, kde sa nechalo vykysnúť. Potom sa vybralo, rozdelilo a vložilo do drevených alebo slamených nádob dokysnúť. Podľa tvaru nádoby získal tvar aj chlieb. Okrúhle formy chleba mali názvy peceň a bochník, podlhovasté štricľa a vekňa. Chlieb sa piekol v rozkúrenej peci. Upečený sa odkladal v komore do truhly alebo rebríčka na chlieb. Ak ho bol dostatok, ležal načatý na stole alebo v zásuvke stola a bol prístupný všetkým členom rodiny. Keď bol vzácny, ukladal sa väčšinou do truhly alebo skrine. Krájala a rozdeľovala ho zvyčajne gazdiná. V ľudovom prostredí bol chlieb vždy vo veľkej úcte, považovaný za Boží dar. S jeho prípravou i konzumáciou sa preto spájalo množstvo povier a zvykov. Najrozšírenejším zvykom bolo ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti Slovákov.
základná potravina z upečeného kysnutého cesta. Prípravu kysnutého chleba poznali už staroveké národy. Predpokladá sa, že Slovania ho aj s názvom (hlaiba) prevzali od germánskych národov v priebehu 2.– 6. storočia. Kysnutý a v peci pečený chlieb nebol v minulosti na území Slovenska každodenným pokrmom. Historické pramene ho dokladajú predovšetkým u vyšších spoločenských vrstiev, ktoré ho nakupovali u pekárov. Pre ľudové vrstvy boli počas celého stredoveku základom výživy kaše a nekysnuté placky. Každodennou potravinou obyvateľov sa chlieb stal až v priebehu 18., ale najmä v 19. storočí. Vtedy sa jeho pečenie v jednotlivých domácnostiach rozšírilo zásluhou industrializácie v potravinárstve, keď výkonnejšie valcové mlyny skvalitnili múku.
Na dedinách až do polovice 20. storočia pretrvávalo pečenie chleba v domácnostiach. Pri domácom pečení chleba sa cesto zarábalo zväčša z viacerých druhov múky, miešaných v rôznych pomeroch. Najviac sa používala ražná a jačmenná múka, v južných oblastiach pšeničná a v severných horských oblastiach aj ovsená. Nedostatok múky sa v minulosti nahradzoval sušenými a pomletými rastlinami, napríklad repou alebo hrachom. Ako doplnok múky sa však najviac uplatnili varené pretlačené alebo nastrúhané zemiaky, ktoré sa do chlebového cesta pridávali takmer na celom území Slovenska. Na kysnutie domáceho chleba sa používal pripravený kvások zo zvyškov chlebového cesta alebo upečeného chleba, ktorý sa zalial vodou a po vykvasení pridal k múke. Múka sa solila, často sa pridávala rasca. Základné suroviny ovplyvňovali frekvenciu pečenia chleba, jeho kvalitu, chuť a trvácnosť. V domácnostiach sa chlieb piekol väčšinou raz za týždeň, obyčajne v sobotu. Upieklo sa toľko kusov, aby vydržal do ďalšieho pečenia. Chlebové cesto sa spracúvalo rukami alebo drevenou varechou v drevenom koryte alebo inej väčšej nádobe, kde sa nechalo vykysnúť. Potom sa vybralo, rozdelilo a vložilo do drevených alebo slamených nádob dokysnúť. Podľa tvaru nádoby získal tvar aj chlieb. Okrúhle formy chleba mali názvy peceň a bochník, podlhovasté štricľa a vekňa. Chlieb sa piekol v rozkúrenej peci. Upečený sa odkladal v komore do truhly alebo rebríčka na chlieb. Ak ho bol dostatok, ležal načatý na stole alebo v zásuvke stola a bol prístupný všetkým členom rodiny. Keď bol vzácny, ukladal sa väčšinou do truhly alebo skrine. Krájala a rozdeľovala ho zvyčajne gazdiná. V ľudovom prostredí bol chlieb vždy vo veľkej úcte, považovaný za Boží dar. S jeho prípravou i konzumáciou sa preto spájalo množstvo povier a zvykov. Najrozšírenejším zvykom bolo ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti Slovákov.
