maľba na nábytku

spôsob zdobenia nábytku ornamentálnou maľbou. V Európe sa objavuje v 13. storočí na cirkevnom mobiliári, ale všeobecnejšie uplatnenie nachádza až v súvislosti s rozvojom stolárskej výroby nábytku, kde nahradzuje komplikovanejší a drahší spôsob výzdoby intarziou. Aj preto sa v 18. a 19. storočí ujala a rozšírila v ľudovom prostredí, kde našla široké uplatnenie najmä pri výzdobe truhlíc, v bohatších regiónoch západného a južného Slovenska aj pri výzdobe skríň, postelí, rohových skriniek, závesných políc a operadiel lavíc. Mestskí a dedinskí stolári vyrábali maľovaný nábytok pre miestne obyvateľstvo na objednávku, sériová výroba bola určená pre jarmočný predaj. Spôsob maľby na nábytku sa líšil podľa jednotlivých dielní, ktoré pracovali podľa vlastných utajovaných výrobných postupov. Maľovalo sa väčšinou voľnou rukou glejovými a vaječnými temperovými, neskôr aj kupovanými olejovými farbami. Na starších kusoch nábytku prevažoval hnedočervený alebo zelený, na mladších modrý základ. Výzdoba bola založená predovšetkým na rastlinnej ornamentike. Používalo sa tiež napodobňovanie štruktúry mramoru, dyhovania a fládrovania dreva. Figurálne motívy (Madona s dieťaťom na skriniach a truhliciach v okolí Bratislavy a Trnavy) boli zriedkavé. V kyticiach umiestnených v arkádovite členených poliach, maľovaných na truhlách, bola citeľná nadväznosť na renesančné princípy. Maniera maľby nábytku bola na Slovensku v porovnaní s Rakúskom a Čechami rustikálnejšia, menej profesionalizovaná. Do krajovo vyhranených typov sa rozvinula na západnom Slovensku, Gemeri, Spiši, Turci a v okolí Komárna.