kosa
- náradie na kosenie obilia, krmovín a trávy. Skladá sa z dvoch základných častí – kovovej kosy (čepele) a dreveného kosiska. Čepeľ bola remeselnej, od 19. storočia manufaktúrnej, prípadne továrenskej výroby a roľníci si ju kupovali. Drevené kosisko (z javora, jaseňa, liesky) si zhotovovali sami alebo kupovali od miestnych náturistov, ktorí rešpektovali miestne vzory. Kosy sú v strednej Európe doložené už z neskorej laténskej doby. Do žatevných prác začali postupne prenikať v 15.–16. storočí. Prvé písomné doklady z územia Slovenska pochádzajú však až zo 17. storočia, ale ešte aj v 18. storočí bolo ich používanie pri žatve sporadické. Medzi jednotlivými oblasťami existovali v zavádzaní kosy výrazné časové disproporcie ako výsledok súdobých sociálno-ekonomických podmienok. Proces ich všeobecného rozšírenia sa na Slovensku zavŕšil až v prvých desaťročiach 20. storočia. Obilná kosa mala na rozdiel od trávnej na kosisku prídavné zariadenie, ktoré odkosené obilie ukladalo do riadkov. Kosy ostali na Slovensku až do kolektivizácie poľnohospodárstva hlavným nástrojom pri zbere obilia, krmovín a trávy. Kovová čepeľ kosy sa používala aj ako tanečná rekvizita. Kosa sa v priamom alebo prenesenom význame často uvádza i v slovenskom folklóre vďaka svojim dvom vlastnostiam – ostrosti a charakteristickému zvuku („Kosa ako zvon“; „Padla kosa na kameň“; „Žena ako kosa“ ap.);
- garbiarsky a kožušnícky nástroj používaný na vyťahovanie a mäkčenie vyrobených koží;
- označenie vrkoča (ženský účes).
Obilná kosa. Jabloňové, okr. Malacky. Foto P. Slavkovský, 1972. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV.
AutorPeter Slavkovský
Pozri aj
Literatúra
Hyčko, J.: Žatevné a mlatobné náradie. Martin 1973.
Paličková, J.: Domácka a remeselná výroba. In: Slovensko – Ľud II. časť. Bratislava 1975, 801-844.
Slavkovský, P.: Kosa. In: Slovenský národopis 1/1978, 83-94.
Slavkovský, P.: Roľník a jeho práca. Bratislava 1988.
