hosť

príchodzí do domu, prijímaný podľa cieľa a okolností návštevy, vzťahu k hostiteľovi, spoločenského postavenia. Prístup do domu býval pre akúkoľvek návštevu voľný. Ešte koncom 19. storočia sa na vidieku nezvyklo klopať a zdravilo sa až po niekoľkých krokoch vstupu do izby, pričom muži z hlavy skladali klobúky. Cieľ príchodu hosť domácim oznámil až po krátkej výmene zdvorilostných formuliek týkajúcich sa zdravia či hospodárstva. Dom býval už od rána uprataný a domáci boli pripravení kedykoľvek hosťa prijať, podľa okolností aj pohostiť (Hosť do domu, Boh do domu). Tá istá osoba mohla byť raz prijatá ako bežná návšteva, inokedy (pri obradových príležitostiach, vo sviatočné dni) ako hosť; v určitom čase a pri niektorých prácach bol príchod cudzieho človeka alebo osoby určitého pohlavia či veku podľa tradičných predstáv neželateľný. Hosť bol vítaný, avšak súčasne ako osoba prichádzajúca z cudzieho prostredia považovaný za možného nositeľa zla, čo sa premietalo do vítania chlebom a soľou: obyčaj vítania chlebom bola znakom pohostinstva, soľ mala magickú funkciu ochranného a očistného prostriedku. K príchodu hosťa sa viazali znamenia: z postele padla perina, zmenilo sa správanie mačky, sám od seba sa otvoril oblok; príchod zlého človeka malo ohlásiť hlasné blkotanie ohňa či vyletovanie iskier z pece. Hovorilo sa, že hosť musí nechať prázdny tanier, aby bolo na druhý deň pekne; musí si sadnúť, aby neodniesol domácim spánok. Postoj k dlhšie zotrvávajúcim hosťom vyjadrovalo porekadlo Hosť a ryba na tretí deň smrdí.