dedičný majetok
(dedovizeňstvo)
zdedený hnuteľný i nehnuteľný majetok, na ktorý mali podľa Tripartita (1514) poddaní dedičné právo. Týmto právom mohli voľne disponovať (na rozdiel od majetku nadobudnutého), zároveň ich k pôde v súvislosti s podstatou feudálnej ekonomiky pripútavalo. Nárečovo sa nazýval aj dedovizeň, otcovizeň či írek a je považovaný za rezíduum majetkového spoločenstva rodu či nedielu. Považoval sa za majetok rodiny, majiteľ ho musel zachovať pre rodinu a nemal právo ho scudziť, naopak rodina sa snažila o jeho zveľadenie. Postupom času s ním spravidla splýval majetok nadobudnutý (novozaložené kopanice, prikúpené role, novopostavené objekty a pod.), ktorý dedili potomkovia. Ak nebolo potomkov, dedenie dedičného a nadobudnutého majetku sa odlišovalo. Dedičný majetok zrušil zákon z roku 1848, ktorý umožnil vytvorenie jednotného dedičského práva bez ohľadu na pohlavie a rodové výsady. V obyčajovom práve však dedičný majetok pretrvával naďalej až po zmeny pozemkového vlastníctva po druhej svetovej vojne.
zdedený hnuteľný i nehnuteľný majetok, na ktorý mali podľa Tripartita (1514) poddaní dedičné právo. Týmto právom mohli voľne disponovať (na rozdiel od majetku nadobudnutého), zároveň ich k pôde v súvislosti s podstatou feudálnej ekonomiky pripútavalo. Nárečovo sa nazýval aj dedovizeň, otcovizeň či írek a je považovaný za rezíduum majetkového spoločenstva rodu či nedielu. Považoval sa za majetok rodiny, majiteľ ho musel zachovať pre rodinu a nemal právo ho scudziť, naopak rodina sa snažila o jeho zveľadenie. Postupom času s ním spravidla splýval majetok nadobudnutý (novozaložené kopanice, prikúpené role, novopostavené objekty a pod.), ktorý dedili potomkovia. Ak nebolo potomkov, dedenie dedičného a nadobudnutého majetku sa odlišovalo. Dedičný majetok zrušil zákon z roku 1848, ktorý umožnil vytvorenie jednotného dedičského práva bez ohľadu na pohlavie a rodové výsady. V obyčajovom práve však dedičný majetok pretrvával naďalej až po zmeny pozemkového vlastníctva po druhej svetovej vojne.
