veno

hnuteľný, zriedka aj nehnuteľný majetok, ktorý žena priniesla do manželstva zo svojej pôvodnej rodiny či prípadne od iného darcu. Mala naň vlastnícke právo, manžel, prípadne ostatní členovia rodiny len právo užívacie a požívacie. Výnimku tvorili veci spotrebiteľné. Veno sa tak často stalo súčasťou hospodárenia a majetku rodiny manžela. Jeho výška mohla byť určená zmluvne. Po smrti ženy prešlo veno na jej potomkov, keď ich nemala, na jej príbuzných z bočnej vrstvy. Keď sa veno zužitkovalo počas manželstva, malo sa nahradiť z nadobudnutého majetku manžela. V rurálnom prostredí veno zväčša pozostávalo z hospodárskych zvierat: hydiny či dobytka. Podľa zákona z roku 1840 mali dcéry dostávať i pôdu z majetku ich pôvodnej rodiny, no spravidla začali ženy dostávať podiely na nehnuteľnostiach až v priebehu 20. storočia, považovalo sa to za výplatu z dedičstva.