cintorín
(cmiter, hrobitov)
miesto na pochovávanie mŕtvych; kresťanské pohrebisko zakladané pri stredovekých kostoloch v rámci farskej organizácie zavádzanej prvými uhorskými kráľmi (z latinského coemeterium – miesto, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň). Pre nedostatok miesta a pri epidémiách sa od 16. storočia sťahovali cintoríny od kostolov; nové sa budovali na okrajoch obcí, na vyvýšených miestach bezpečných pred povodňami a zvieratami, často sa ohrádzali múrom či plotom. Obmedzenosť priestoru nútila pochovávať viackrát na to isté miesto, preto vznikali osáriá slúžiace na pietne ukladanie kostí vybratých z hrobov pred ich opakovaným použitím. Usporiadanie hrobov bolo odrazom sociálnych vzťahov, niekedy ich zrkadlovým odrazom (miesto ženy v normálnom živote naľavo, na cintoríne napravo od muža). Príbuzných bolo zvykom pochovávať do hrobov ležiacich pri sebe. V mestskom prostredí bola snaha pochovávať mŕtvych podľa vierovyznania do osobitných cintorínov, na spoločných dedinských cintorínoch katolíkov a evanjelikov delil ústredný kríž, okolo ktorého sa na Dušičky konalo spoločné modlenie za duše mŕtvych. Na novších cintorínoch, predovšetkým v mestách, vznikali od 18. storočia kaplnky na odbavovanie pohrebných obradov. S rastom nárokov na dodržiavanie hygienických predpisov súviselo stavanie márnic. Od 70. rokov 20. storočia sa na cintorínoch budujú domy smútku.
miesto na pochovávanie mŕtvych; kresťanské pohrebisko zakladané pri stredovekých kostoloch v rámci farskej organizácie zavádzanej prvými uhorskými kráľmi (z latinského coemeterium – miesto, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň). Pre nedostatok miesta a pri epidémiách sa od 16. storočia sťahovali cintoríny od kostolov; nové sa budovali na okrajoch obcí, na vyvýšených miestach bezpečných pred povodňami a zvieratami, často sa ohrádzali múrom či plotom. Obmedzenosť priestoru nútila pochovávať viackrát na to isté miesto, preto vznikali osáriá slúžiace na pietne ukladanie kostí vybratých z hrobov pred ich opakovaným použitím. Usporiadanie hrobov bolo odrazom sociálnych vzťahov, niekedy ich zrkadlovým odrazom (miesto ženy v normálnom živote naľavo, na cintoríne napravo od muža). Príbuzných bolo zvykom pochovávať do hrobov ležiacich pri sebe. V mestskom prostredí bola snaha pochovávať mŕtvych podľa vierovyznania do osobitných cintorínov, na spoločných dedinských cintorínoch katolíkov a evanjelikov delil ústredný kríž, okolo ktorého sa na Dušičky konalo spoločné modlenie za duše mŕtvych. Na novších cintorínoch, predovšetkým v mestách, vznikali od 18. storočia kaplnky na odbavovanie pohrebných obradov. S rastom nárokov na dodržiavanie hygienických predpisov súviselo stavanie márnic. Od 70. rokov 20. storočia sa na cintorínoch budujú domy smútku.