Chov plemena koní lipican v Topoľčiankach

Lipican patrí medzi najstaršie kultúrne plemená koní chované vo svete. Vyšľachtený bol v rakúsko-uhorskej monarchii (v žrebčíne Lipica na území dnešného Slovinska) ako elegantný, tvrdý karosiér pre cisárske dvory. Slúžiť mali na prepravu šľachty na dlhé vzdialenosti, na prezentáciu cisárskeho dvora i na výcvik jazdenia pre šľachtu. Najvyšší rozmach dosiahol chov lipicanov v 18. storočí, z ktorého pochádzajú aj prvé záznamy o chove plemena lipican na strednom a severnom Slovensku. Samostatná história slovenského chovu plemena lipican začala po vzniku Československej republiky, kedy bol založený štátny žrebčín v Topoľčiankach. Žrebčín nadviazal na kultúrne dedičstvo (cielená plemenitba, chovateľské praktiky, starostlivosť o kone a ich výcvik) rakúskej školy. Základné znalosti o chove sú už od založenia žrebčína tradované najmä ústnou formou. Druhotným prameňom znalostí sú ručne písané plemenné knihy, do ktorých sa údaje zaznamenávajú už viac ako 90 rokov. Odborné znalosti o chove sa prenášajú ústne prostredníctvom školiacich procesov založených na prideľovaní mladého pracovníka k staršiemu, čím je zabezpečené odovzdávanie skúseností. Chov plemena lipican by sme celkovo mohli chápať ako súhrn všetkého, čo sa s týmto chovom spája. Či už je to každodenná starostlivosť o koňa – jeho jazdenie, čistenie, kŕmenie, nastieľanie, korekcia kopýt, podkúvanie, to všetko sú činnosti, ktoré sa vykonávajú a zároveň tradujú celé stáročia od dôb, kedy kôň začal slúžiť človeku. Alebo je to jeho výcvik – učenie pracovať s ošetrovateľom od žriebäťa, cez jeho výcvik a tréning počas aktívnych rokov, až po starostlivosť o neho v starobe. Charakter vzťahu kôň – človek, dlhodobá vytrvalá práca na vzájomnej dôvere a rešpekte, pričom človek koňa považuje za rovnocenného partnera, nie za objekt drezúry, sa dedí z pokolenia na pokolenie. Chov plemena lipican je úzko spätý s rôznymi tradíciami a prejavmi, spoločenskými aktivitami a slávnostnými udalosťami. Viac informácií k zápisu do UNESCO – tu.