vreteno
nástroj na skrúcanie vláken do nite. Tvorila ho palička a zvyčajne aj odnímateľné alebo s paličkou pevne spojené závažie, vďaka ktorému bolo vreteno ťažšie a rýchlejšie sa otáčalo. Závažie v tvare kolieska až zrezaného dvojkužeľa sa na paličku nastoklo zospodu alebo zvrchu na začiatku pradenia, keď bolo vreteno ľahké (bolo na ňom málo priadze). Na území Slovenska sa vretená s praslenom, vo forme hlineného, kamenného dvojkónického kolieska, používali už v neolite. Asi od polovice 18. storočia sa začali používať tokárené vretená s dreveným kolieskom, pevne spojeným s paličkou. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa používali aj vretená s hrubšou stopkou (v okolí Považskej Bystrice a Púchova ručne strúhané, bez závažia, dlhé asi 40-50 cm; na Spiši, v priľahlých obciach Liptova, v severnom Gemeri tokárené, dlhé do 35 cm). Praslíky – závažia používané na tokárené vretená, boli odlievané do olova, menej z mosadze. Funkciu praslíka plnil aj malý zemiak, nastoknutý zospodu na vreteno. Vreteno sa v určitých situáciách považovalo aj za magický prostriedok.
Sústružené vretená s kolieskom a bez neho; na vretene v strede je nastoknutý olovený praslík. Spiš, 1. polovica 20. storočia. Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi.
AutorJuraj Zajonc
Pozri aj
Literatúra
Furmánek, V. – Pieta, K.: Počiatky odievania na Slovensku. Bratislava 1985.
Uhlár, V.: Vretená a kolovraty na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea, roč. 60, 1966, Etnografia 7, 9-55.
Zajonc, J.: Tradičné predstavy a názory spojené s nástrojmi na pradenie. In: Kult a mágia v materiálnej kultúre. Bratislava 2004, 83-94.
