vinič hroznorodý
lianovitá rastlina určená na produkciu hrozna alebo na použitie ako množiteľský materiál pre tieto rastliny. Plodmi sú bobule s vysokým obsahom cukru, konzumované ako stolové hrozno alebo spracúvané na víno a iné alkoholické a nealkoholické nápoje .Vinič hroznorodý patrí medzi najstaršie kultúrne rastliny. Vinič pochádza zo strednej Ázie, z Kaukazu z oblasti Čierneho a Kaspického mora. Podľa vykopávok archeológov a nálezov semien viniča sa zistilo, že vinič sa rozšíril ďalej do Egypta, Sýrie, Babylónie, potom do Číny, Palestíny a Grécka. Z Grécka sa rýchle rozšíril do Rímskej ríše a do oblastí, ktoré Rimania pri svojich výbojoch obsadzovali. Pestovanie viniča v strednej Európe v hradištnom období potvrdzujú nálezy zrniek viniča na nálezisku v Mikulčiciach.
Slovensko predstavuje svojou vnútrozemskou polohou a prírodnými podmienkami najsevernejšiu hranicu rentabilného pestovania viniča v Európe. Jeho pestovanie sa koncentruje na stráňach pohorí, pahorkatín a na úbočiach teplých kotlín južného pásma nášho územia. Nadväzuje na produkčné oblasti susedných krajín (Moravy, Rakúska, Maďarska).
V priebehu historického vývinu vinohradníctva sa rozvinuli odrody viniča do širokého sortimentu. Do polovice 20. stor. sa v produkčne najvyspelejších oblastiach (malokarpatská, skalicko-záhorská, hlohovecko-trnavská, nitrianska, podunajská, modrokamenská, východoslovenská a tokajská) pestovali ušľachtilé sorty viniča ako Veltlín zelený, Silván zelený, Rizling vlašský, Tramín, Furmint, Dievčie hrozno, Lipovina a iné. Okrem týchto odrôd boli v celom pestovateľskom pásme bežne pestované aj mnohé odrody označené domácimi názvami, ktoré v priebehu 20.storočia postupne mizli, napríklad Grozlák, Baraní ocas, Volské oko.
Po prieniku fyloxéry viničovej a perenospóry do strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia sa začalo presadzovať pestovanie hybridov, ktoré boli odolnejšie voči škodcom. Pod všeobecne rozšíreným názvom samorodáky boli obľúbené pre nenáročnú výsadbu, vysokú úrodu, ako i odolnosti voči voške viničovej, preto sa používali na zaštepenie. Obe svetové vojny poškodili vinohradníctvo úbytkom pracovných síl, nedostatkom výsadbových a ochranných materiálov, sociálnou a hospodárskou neistotou ako i priamymi vojnovými udalosťami. Významným krokom bolo v roku 1924 zriadenie výskumného pracoviska v Bratislave. Podnetom na vytvorenie bola snaha prispieť k revitalizácii vinohradníctva a vinárstva v stredoeurópskych krajinách v kritickej situácii vyvolanej inváziou fyloxéry, peronospóry a múčnatky začiatkom 20. storočia. Preto na mieste bývalej Uhorskej kráľovskej vinohradníckej školy vznikol Vinársky ústav – predchodca terajšieho Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho v Bratislave.
Slovensko predstavuje svojou vnútrozemskou polohou a prírodnými podmienkami najsevernejšiu hranicu rentabilného pestovania viniča v Európe. Jeho pestovanie sa koncentruje na stráňach pohorí, pahorkatín a na úbočiach teplých kotlín južného pásma nášho územia. Nadväzuje na produkčné oblasti susedných krajín (Moravy, Rakúska, Maďarska).
V priebehu historického vývinu vinohradníctva sa rozvinuli odrody viniča do širokého sortimentu. Do polovice 20. stor. sa v produkčne najvyspelejších oblastiach (malokarpatská, skalicko-záhorská, hlohovecko-trnavská, nitrianska, podunajská, modrokamenská, východoslovenská a tokajská) pestovali ušľachtilé sorty viniča ako Veltlín zelený, Silván zelený, Rizling vlašský, Tramín, Furmint, Dievčie hrozno, Lipovina a iné. Okrem týchto odrôd boli v celom pestovateľskom pásme bežne pestované aj mnohé odrody označené domácimi názvami, ktoré v priebehu 20.storočia postupne mizli, napríklad Grozlák, Baraní ocas, Volské oko.
Po prieniku fyloxéry viničovej a perenospóry do strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia sa začalo presadzovať pestovanie hybridov, ktoré boli odolnejšie voči škodcom. Pod všeobecne rozšíreným názvom samorodáky boli obľúbené pre nenáročnú výsadbu, vysokú úrodu, ako i odolnosti voči voške viničovej, preto sa používali na zaštepenie. Obe svetové vojny poškodili vinohradníctvo úbytkom pracovných síl, nedostatkom výsadbových a ochranných materiálov, sociálnou a hospodárskou neistotou ako i priamymi vojnovými udalosťami. Významným krokom bolo v roku 1924 zriadenie výskumného pracoviska v Bratislave. Podnetom na vytvorenie bola snaha prispieť k revitalizácii vinohradníctva a vinárstva v stredoeurópskych krajinách v kritickej situácii vyvolanej inváziou fyloxéry, peronospóry a múčnatky začiatkom 20. storočia. Preto na mieste bývalej Uhorskej kráľovskej vinohradníckej školy vznikol Vinársky ústav – predchodca terajšieho Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho v Bratislave.
