ujúkanie

(húkanie, výskanie)
forma expresívneho vokálneho prejavu žien, pri ktorom sa využíva akustika voľného priestoru. Slúžilo ako jeden zo spôsobov komunikácie na diaľku pri práci (napr. pasenie kráv, pri senách, v lesnej škôlke), ale aj pri jánskych piesňach. Názov vychádza z asémantického textu, tj. slabík ujú, hu-hú či vokálov ú, í a podobne. Na ne sa v čo najvyššie položených hlasových polohách „vykrikujú“ improvizované jednoduché hudobné motívy. Majú podobu dlho držaného najvyššieho tónu, z ktorého hlas skĺzne na tón neurčitej výšky. Ujúkanie sa vyskytuje ako samostatný útvar, ale aj ako úvodný, záverový či oddeľujúci signál, ktorým sa členia jednotlivé piesňové celky. Ujúkanie umožňuje speváčke uplatniť svoju hlasovú spôsobilosť a jeho konkrétna podoba má svoje regionálne špecifiká. Muži ho nahrádzajú hvízdaním. Ujúkanie sa v zmenenej funkcii uplatňuje aj pri predvádzaní folklóru na scéne.