trojčenie

špecifická technika hry na slovenských pastierskych píšťalkách a dvojkách (dvojitých píšťalách). Hráč prenáša na ne praktiky hry z fujary tým, že tri vrchné hmatové dierky sú prstami stále uzatvorené, zatiaľ čo nápev sa hrá len pomocou troch nižších hmatových otvorov. Tým sa repertoár i hmatová technika zbližuje s fujarou. Táto prax vyplýva z toho, že každý fujarista je súčasne aj hráčom na píšťalke a dvojke. Rozdiely vznikajú vysokým ladením píšťal, pri ktorých využívanie fujarovej techniky núti hráča k prefukovaniu do obzvlášť vysokých alikvótnych tónov s ostrým a prenikavým zvukom. Tým sa vytvára osobitný, svietivý a prenikavý píšťalový zvuk. Použité tóny sú o jednu oktávu vyššie ako pri obvyklej hre. Trojčenie používajú niektorí pastieri ako úvod k piesňam, pričom z trojčenia prejdú do prednesu piesne s využitím všetkých hmatových otvorov píšťaly. Pastierske melódie dostávajú kombináciou s tradičnou technikou trojčenia osobitý charakter, čo nazývali na Podpoľaní virilo (Jozef Ďurica, Dušan Holík). Najlepšími podpolianskymi interpretmi tradičnej techniky trojčenia boli Martin Danko z Očovej a Peter Paciga z Vígľaša (najmä na dvojačke).