sláčikové hudby

hudobné združenia muzikantov len so sláčikovými nástrojmi. Sú základom muzík na Slovensku. Najmenšie je spojenie dvoch hráčov, predníka a kontráša (na východnom Slovensku), aj keď také obsadenie bolo len neštandardným, núdzovým riešením. Ustáleným archaickým obsadením sú primáš, kontráš a basista (od 18. storočia na celom území, dodnes na severnom, severozápadnom a strednom Slovensku). Rozšírenie sláčikovej hudby na kvarteto sa v jednotlivých regiónoch uskutočnilo rôznym spôsobom. V goralskej hudbe pridali ešte jedného kontráša, v Terchovej, Telgárte a Pohorelej sa k primášovi pripojil pomocný primáš alebo sekund (druhý huslista). Obsadenie vo veľkých muzikách sa v priebehu 2. polovice 19., a najmä v 20. storočí rozšírilo na kvinteto (s druhým huslistom a kontrášom bračistom).
Hudobný štýl sláčikových muzík spočíva na kvartetách a kvintetách, ktoré sa prispôsobili regionálnym piesňam a lokálnemu repertoáru. Vytvorili umelecky najpôsobivejší štýl tradičnej slovenskej hudby s výraznými individuálnymi rozdielmi medzi jednotlivými muzikami. Týkajú sa variačnej techniky huslistov a harmonickej bohatosti sprievodných akordov kontrášov.
V malých mestách a bohatších spoločenstvách sa už v priebehu 18. a 19. storočia sláčikové hudby ďalej rozširovali, čo bolo vyvolané potrebou väčšieho a silnejšieho zvuku tanečnej hudby a postupného osvojovania aktuálnej zľudovenej a populárnej hudby (Myjava, Skalica, Kostolné a vo väčších obciach na strednom a južnom Slovensku). K farebnej bohatosti zvuku prispel cimbal, neskôr klarinet a v mestskom prostredí 20. storočia aj trubka, ktoré sa však len v malej časti hudieb stali ich štandardnou súčasťou. Sláčikové hudby sa formovali aj pod vplyvom rómskych muzikantov (najmä na strednom, južnom a východnom Slovensku) vo forme tzv. miešaných muzík alebo v samostatných aktivitách rómskych a sedliackych muzík.