muzikant

hráč, často aj výrobca hudobných nástrojov. Takými boli píšťalkári, fujaráši, gajdoši, citaráši, husliari… Hrali buď sami pre seba (obvykle doma, pastieri na paši, salaši), alebo v obci a ako vandrovní muzikanti. Vyrastali prevažne v muzikantských rodinách. Hudobnej zárobkovej činnosti sa venovali len príležitostne (gajdoši aj profesionálne). Odmena však často nebola peňažná, ale naturálna. V prameňoch z 13. – 14. storočia sú označovaní všeobecne ako igric (ioculator) alebo tibicines (píšťalkár). Muzikanti boli nevyhnutnou súčasťou spoločenského života obce ako aktivita, ktorá umožňovala uskutočnenie zábav, svadieb a iných obradov. Ako muzikanti boli označovaní najmä členovia sláčikových muzík. Vo všetkých prípadoch však predstavujú muzikantské aktivity, ktorých základom bola ústna forma, počúvanie a osvojenie si hudobného vzoru, doplnené radami a muzikantským vedením.
Muzikanti sa riadili vlastným morálnym kódexom, aký mal v roku 1767 založený Bobrovecký cech muzikantov, ktorý ešte v roku 1930 mal 30 členov. Od 17. storočia bol pre muzikantov dôležitý vzťah medzi sedliackymi a rómskymi hudbami. Prvý v Uhorsku známy rómsky muzikant Michal Barna sa spomína v 18. storočí v Iliašovciach na Spiši (rodák z Gemera, v ktorého kvartete hrali traja nerómovia). Od 50. rokov 20. storočia boli známymi muzikantmi: Július Bartoš, Ján Berky-Mrenica, Dezider Cibuľka, Samko Dudík, Eugen Farkaš, Ján Hronček, Ondrej Molota, Aloiz Mucha, Rinaldo Olah, Juraj Pecník, Jožko Pihík, Gustav Piťo, Vojtech Radič, Martin Žoltak, Jozef Feri, Jozef Česlak, rodina Radičovcov a mnohí ďalší. Osobitnej úcty sa dostalo muzikantom v ich domácom prostredí, medzi ktorými vynikli hrochotskí, ponickí, heľpianski, telgártski, východnianski, važeckí, sliačanskí, raslavickí, zamutovskí, suchohorskí a ďalší, ktorí tvorili silnú generáciu výborných muzikantov s veľkým vplyvom na súčasných.